Veni Sancte učiteľov náboženstva / Ďakujeme

Poslal ma hlásať evanjelium: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ - Tak znelo motto našej tohtoročnej slávnosti Veni Sancte učiteľov náboženstva.

Vo Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Žiline na Vlčincoch sa 28. augusta 2026 zišlo takmer 250 učiteľov náboženskej výchovy a kňazov, ktorí prijali poverenie pre službu a prosili o dary Ducha Svätého pre nový školský rok. 

Ďakujeme: Otcovi biskupovi Tomášovi za dôveru, ktorú do nás vkladá. Dr. Ľubomírovi Majtánovi za jeho prednášku na tému Timotej – vzor katechétu (s láskavým súhlasom autora uverejňujeme nižšie). Farnosti Žilina-Vlčince za vrelé prijatie. Katechétkam a katechétom v dekanátu Čadca za služby pri liturgii a pomoc s organizáciou. Tímu DKÚ/DSÚ za efektívnu spoluprácu. A Pánovi za milosť, bez ktorej by to nešlo.

Foto zo slávnosti: https://photos.app.goo.gl/xKtPdTbtxfZqxxmj6

Timotej – vzor katechétu

ThDr. Ľubomír Majtán, PhD.

1.    Úvod do pastorálnych listov

Skôr ako sa vhĺbime do pastorálnych listov (ďalej len PL), potrebuje ich datovať do historického kontextu. Nachádzame sa v období po veľkých apoštoloch. Apoštol Pavol zomrel medzi rokmi 65-67. V tom čase zomrel aj apoštol Peter. Po tomto období nastalo v histórii kresťanstva akési zvláštne „ticho“. Nemáme pramene, záznamy, ani svedectvá, čo sa dialo v kresťanstve. Až z konca 1. stor. máme konečne text cirkevnej autority, keď bol napísaný Prvý Klementov list Korinťanom (asi okolo roku 96). Podľa tradície Klement (zomrel asi 99/101), tretí nástupca na Petrovom stolci v Ríme (Peter, Línus, Klétus, Klement) ako predstavený (či člen) rímskej cirkevnej obce, reagoval na vzniknutú situáciu v Korinte a usmerňoval danú kresťanskú komunitu. Je zaujímavý vplyv rímskej komunity, ktorá požívala určitú autoritu v rámci ostatných kresťanských obcí, keďže v tomto liste rímske cirkevné spoločenstvo prostredníctvom Klementa reaguje na situáciu, ktorá vznikla v cirkevnej obci v Korinte.

Medzi Pavlom a Klementom nemáme jasné svedectvá čo presne sa dialo takmer štyri desaťročia. Čo ak toto obdobie premosťujú práve PL? Čo ak boli skutočne napísané niekým z Pavlovho okruhu a zachytávajú, čo sa dialo v tomto období? V tom prípade by výnimočnosť a dôležitosť týchto listov ešte viac stúpli. Ponúkli by nám týmto hodnoverné svedectvo, ako prví kresťania pochopili Ježišovu a Pavlovu náuku a ako ju aplikovali do svojho života.

V Liste Títovi sa zdôrazňuje apoštolova starosť, adresovaná Títovi, ohľadom usporiadania starších na Kréte (porov. Tít 1, 5). Pravdepodobne išlo o reakciu na ťaživú situáciu, ktorú spôsobilo šíriace pôsobenie falošných učiteľov. Ustanovením presbyterov a povzbudzovaním rôznych skupín v komunite sa chce napomôcť k obrane a uchovaniu zdravého učenia.

V Prvom liste Timotejovi možno pozorovať veľkú starostlivosť o zdravé učenie (slová Ježiša Krista) a poklad viery, ktoré majú byť chránené, a s najväčšou starostlivosťou odovzdávané spoľahlivým osobám, najmä tým, ktoré vykonávajú zodpovedné úlohy v komunite.

Vo vďakyvzdaní v Druhom liste Timotejovi (porov. 1, 3-5) sú ponúknuté rôzne témy: Pavlova služba, túžba čo najskôr vidieť Timoteja, duchovný rast. Timotej je pozvaný byť lojálnym voči svojmu učiteľovi. Má vydávať dobré svedectvo (porov. v. 8). Zdravé slová (porov. v. 13), ktoré počul od Pavla, ho majú povzbudzovať, aby sa stal dobrým ochrancom zvereného pokladu (porov. v. 14). Dôraz je tu kladený na povolanie a na osobnú službu. V 2 Tim je spomenutá aj zodpovednosť čo sa týka formácie ďalších – tých, ktorí sa raz stanú budúcimi učiteľmi (porov. 2, 2).

Prečo študovať PL? Pretože v PL čítame o formulovaní vierouky. Nachádzame v nich svedectvá prvých kresťanských komunít. Kresťania boli vystavení prenasledovaniu nielen „zvonku“ od tých, ktorí vnímali rodiace sa kresťanstvo ako sektu, ktorá ohrozuje spoločnosť, ale aj „zvnútra“, keďže

na kresťanstvo mnohí konvertovali zo židovstva i z pohanstva. Bolo potrebné dohodnúť pravidlá, vytvoriť poriadok, správne pochopiť Ježišovo učenie a oddeliť ho od falošných náuk, ktoré kolovali už v tom období.

PL formulujú aj katechetické zásady. Výslovne sa v nich spomína povinnosť mužov i žien, aby učili: Biskup má byť schopný učiť (porov. 1 Tim 3, 2). A na inom mieste: „Podobne aj staršie ženy nech sú sväté v správaní, nech neklebetia, nech nie sú oddané vínu, nech dobre učia“ (Tít 2, 3).

 2.    Katechéti v dome

Spomedzi viacerých funkcií kresťanského domu možno spomenúť pohostinnosť. Misionári i pocestní boli prijatí do domu. Toto napokon aj na-pomohlo šíreniu kresťanstva. V Skutkoch apoštolov sa opisuje prijatie Petra v dome stotníka Kornélia v Cézarei a následná evanjelizácia (porov. Sk 10, 1–11, 18).

Iná funkcia domu spočívala v spájaní osôb. V každom kresťanskom dome bol prítomný pater familias (mal zodpovednosť za dom, osoby i hostí), ktorý sa snažil o vytváranie priateľských vzťahov nielen s tými, ktorí bývali v dome

a patrili k veľkej skupine príbuzných či priateľov, ale aj s pater familias iných kresťanských domov. Tak sa vytvorila sieť priateľov a rodín (porov. Rim 16, 11; 2 Tim 4, 19).

Napokon môžeme spomenúť aj tretiu funkciu domu, ktorá spočívala

vo vytvorení priestoru na formáciu – miesta osobného stretnutia. V Rim 12, 13 čítame, že kresťanský život bol atraktívny a to sa prejavovalo najmä v starostlivosti o núdznych a v prijímaní pocestných cudzincov. Dom ponúkal prijatie, pomoc, bezpečie a zjavoval tak spôsob kresťanského života.

V PL sa termínom  οἶκός (alebo οἰκία) už neoznačovalo len bežné označenie budovy alebo skupiny osôb, ale v 1 Tim 3, 15 sa termín οἶκος Θεοῦ [Boží dom] vzťahuje na „zhromaždenie v dome“. V 2 Tim 2, 20 sa hovorí dokonca o „veľkom dome“. Cirkev je podobná veľkému domu, kde možno nájsť službu, starostlivosť, uznanie, zodpovednosť a ochranu.

V PL sa opisuje náboženský systém, podobný tomu rodinnému (ľudský dom, obydlie), kde jednotliví členovia komunity nadväzovali vzťahy jedny s druhými podobne ako to robia členovia rodiny (porov. 1 Tim 5, 1-2), kde sa všetci zaujímajú o ostatných a o spoločné dobro (porov. vv. 5. 16). V konečnom dôsledku je Boží ľud podobný Božiemu domu, živej a vzrastajúcej komunite, kde možno nájsť tieto elementy: služba, starostlivosť, uznanie, zodpovednosť, ochrana.

Výraz „Boží dom“ naznačuje, že Boh je hlavou tohto domu. Líder (episkopos) je len správcom, ktorý podobne ako Timotej či Títus koná v intenciách Pavlovho diela a neustále zostáva verný poslaniu, ktoré mu bolo zverené.

3.    Profil katechétov 

Pavlove listy sú adresované rôznym komunitám. Každá má iné problémy a výzvy. Preto treba listy vnímať v rôznom kontexte. Pavol povzbudzuje každú komunitu, aby bola verná slovám Ježiša Krista. Čo sa týka PL, pozorujeme odlišnosť. Obsahujú inštrukcie, ktoré nie sú určené komunitám, ale jednotlivým osobám: Timotejovi v Efeze a Títovi na Kréte. Autor PL sa neobracia na skupiny veriacich, ale na konkrétnych pastierov, a povzbudzuje ich prijať a vykonávať úlohu vodcu komunity.

Pavol zanechal Timoteja v Efeze a vyzval ho, aby prikazoval a povzbudzoval ľudí (porov. 1 Tim 1, 3). Timotej je vyzvaný, aby evanjelizoval (porov. 2 Tim 4, 5), čiže ohlasoval dobrú zvesť. Aby sa mohol stať ohlasovateľom, musí pracovať, študovať, modliť sa a meditovať. Má teda konať dielo evanjelistu a plniť svoje poslanie. Inštrukcia v 2 Tim 4, 5 je plná imperatívov: „Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu.“

Byť „ohlasovateľom“ je úloha, ktorá sa v PL požaduje od biskupa (porov. 1 Tim 3, 1-17), ale aj od presbyterov-kňazov (porov. Tít 1, 5-9). V listoch 1 Tim a Tít nachádzame zoznamy ktoré obsahujú kvalifikácie akí majú byť ἐπίσκοπος [biskup] a διάκονοι [diakoni] (porov. 1 Tim 3, 1-7; 8-13; pozri tiež: Tít 1, 5-9). Sú paralelou k známym textom inštrukcií, ktoré boli používané aj v grécko-rímskom svete. Kritéria, kladené na tých, ktorí majú viesť dom (skupinu osôb), početne nachádzame v rímskom vojenskom prostredí. Stačí si všimnúť Tebtunis Papyrus 703, v ktorom oficiál posiela inštrukcie dozorcovi ako má spravovať dom. Okrem toho poznáme aj typ listov – mandata principis, ktorý pozostáva z predpisov imperátora alebo iného funkcionára úradu, adresovaných podriadenému.

Grécky filozof Onosander, ktorý žil v 1. stor. po Kr., spísal manuál

De imperatoris officio o právach a povinnostiach generálov. Keď opisuje výber generálov, spomína vlastnosti, podobné kritériám, ktoré sa nachádzajú v 1 Tim 3, 1-7; 8-13 a Tít 1, 5-9:

Myslím si teda, že musíme vybrať generála, nie na základe jeho vznešeného pôvodu, ako sú vyberaní kňazi; nie kvôli bohatstvu, ako je to u dozorcov v telocvičniach, ale pretože je mierny, zdržanlivý, opatrný, skromný, oddaný práci, múdry, slobodný od mamonárstva, nie príliš mladý, ani príliš starý; ak je to možné, nech je otcom rodiny; dobrý rečník a človek, ktorý má dobrú reputáciu. 

Ak si k tomu prečítame text, ktorý sa nachádza v Prvom liste Timotejovi, nájdeme mnohé podobnosti: 

„Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla“ (1 Tim 3, 1-7). 

Úlohou ἐπίσκοπος je dozerať na komunitu (porov. 1 Tim 3, 4-5) a vyučovať jednotlivých členov (porov. διδακτικός/didaktikos [schopný učiť]

vo v. 2). Ἐπίσκοπος musí byť osobou, ktorá je príkladná, bezúhonná (porov. v. 2), nie oddaná vínu, násiliu či peniazom (porov. v. 3), ktorá dobre vedie vlastný dom, aby sa mohla starať aj o Božiu cirkev (porov. vv. 4-5). Požaduje sa, aby to nebol novoobrátenec (porov. v. 6) a má mať dobé svedectvo aj od tých, čo sú mimo (porov. v. 7).

Práve toto má robiť Timotej – byť ohlasovateľom, služobníkom a príkladným vodcom: „Buď vzorom veriacim v slove, v správaní, v láske,

vo viere, v čistote“ (1 Tim 4, 12). Timotej sa má snažiť, aby on bol prvý v praktizovaní týchto slov. 

4.    Učenie katechétov 

V 2 Tim 1, 13 je Timotej vyzvaný, aby nasledoval „zdravé slová“, ktoré počul od Pavla. Toto môže predstavovať celý obsah, ktorý bol odovzdaný Timotejovi s vierou.

Zaujímavým je názor biblistu Paola Iovina, ktorý prirovnáva zdravú náuku k novej Tóre a predstavuje ju ako božský zákon či normu ako viesť veriacich. Text v 1 Tim 1, 8-11 opakuje s príznačnými termínmi dobrotivosť zákona: „vidíme, že zákon je dobrý“ (1 Tim 1, 8; porov. Rim 7, 16).

V korpuse PL sa vyzdvihuje význam témy učenia (διδασκαλία).

Z 21 výskytov slova διδασκαλία [učenie], ktoré sa nachádzajú v NZ, v PL sa stretávame s 15-timi použitiami, keďže v týchto spisoch je daný termín dominantný. V evanjeliách ho nájdeme dvakrát, aj to len ako starozákonnú citáciu (porov. Mt 15, 9; Mk 7, 7: „No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy“). Štyrikrát je διδασκαλία vyšpecifikované slovesom ὑγιαίνω (porov. 1 Tim 1, 10; 2 Tim 4, 3; Tít 1, 9; 2, 1). Sloveso ὑγιαίνω sa zameriava

na „zdravie“ či už „slov nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Tim 6, 3) alebo vo vzťahu

k Timotejovi: „vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa“ (2 Tim 1, 13).

Zdravé učenie má byť učené. To sa uskutočňuje prostredníctvom slov, ktoré sú inšpirované Svätým písmom (porov. 2 Tim 3, 15), alebo sa „vyučuje“ vlastným životom (porov. 1, 8) cez znášanie utrpenia pre evanjelium, ponižovanie a tiež väznenie pre vieru v Ježiša.

Jedným z motívov, pre ktorý boli spísané PL, je práve starostlivosť

o uchovávanie zdravého učenia. Takto lepšie pochopíme Pavlovu ustarostenosť, aby učenie nebolo znehodnotené; a to sa netýka len samotnej doktríny, ale aj praktického kresťanského života. Zdravé učenie je späté s evanjeliom. Komu bola zverená úloha odovzdávať zdravé učenie a vyučovať ostatných, ten musí rozhodne poznať zdravé slová Ježiša Krista. 

5.    Poklad katechétov 

PL obsahujú varovania pred falošnými učiteľmi. Je nevyhnutné zostať pevný vo viere a byť opatrný, čo sa týka falošných náuk. Aj toto je jeden

z podnetov, pre ktorý došlo k spísaniu PL, čiže konflikt medzi vierou a falošným učením. Vzťah medzi „vierou“ a „životom“ sa odzrkadľuje v dvoch termínoch: διδάσκαλος [učiteľ] a μαθητής [žiak]. Pre odovzdávanie „viery“ (zdravé učenie) je nevyhnutné vybudovať kanály „života“ (spôsob učenia a žitia). Žiaci potrebujú učiteľov, ale aj učitelia potrebujú žiakov (aby mali koho učiť).

Okrem spojenia „zdravé učenie“ sa v PL stretávame aj s obdobným termínom „poklad“. Zdravé učenie i poklad musia byť chránené. Za Pavlovým rozhodnutím nechať Timoteja v Efeze je práve tento úmysel – aby tam chránil učenie a zdravú náuku (porov. 1 Tim 1, 3-4). V závere toho istého listu sa spomína aj odporúčanie chrániť poklad (porov. 6, 20-21).

Slovo „poklad“ (παραθήκη) sa používa na označenie toho, čo má byť uchovávané, a čo je vyjadrené vo forme ústnej či písomnej. S týmto termínom sa v NZ stretávame len trikrát a všetky tieto výskyty sú práve v PL (porov. 1 Tim 6, 20; 2 Tim 1, 12. 14). Slovo παραθήκη je vždy doprevádzané slovesom „strážiť“ (φυλάσσω). Od Timoteja sa žiada, aby zostal verný v tom, čo mu bolo zverené. Pápež Lev Veľký (5. stor.) píše: 

Čo sa rozumie pod pokladom? To, čo ti je zverené, nie to, čo si objavil. To, čo si prijal, nie to, čo si vymyslel. Nie je to otázka inteligencie, ale osvojenia si. Nie súkromné prijatie, ale odovzdanie. To, čo ti bolo dané, nie to, čo si vyniesol na svetlo. Nie si toho autorom, ale ochrancom. Nie si vodca, ale nasledovník. Teda, chráň poklad! 

Prijaté a odovzdané vlastníctvo, nevyhnutné na vybudovanie cirkvi, ktoré dáva vzrast komunite v trvalej vernosti jej vlastnej identity, toto napomáha a dáva dozrieť aj viere kresťanov. Tak sa prehlbuje aj vzájomný súvis medzi „vierou“

a „pravdou“. No predovšetkým sa posilňuje vzťah medzi „zdravým učením“

a „dobrým pokladom“, ktoré Pavol odovzdal zodpovedným osobám v rôznych komunitách prostredníctvom daru Ducha Svätého. Poklad, ktorý Boh zveril Pavlovi, teraz Pavol zveruje Timotejovi. Okrem pokladu viery bola v grécko-rímskom svete známa úloha aj strážcu pokladu, ktorého úloha pozostávala

vo svedomitom strážení pokladu až dovtedy, kým sa oň jeho majiteľ prihlási. Mal mu ho odovzdať neporušený. Právom teda kresťania pod pokladom rozumeli pravdy viery, ktorú Kristus zveril Cirkvi, aby ju ona uchovávala, strážila, vysvetľovala a v nezmenenej forme odovzdávala ďalším generáciám. 

6.    Katechéti v škole 

V PL, podobne ako aj v iných Pavlových listoch, možno pozorovať didakticko-edukačný model; čiže vzťah medzi učiteľom a žiakom. V proto-pavlovských listoch sa Pavol predstavuje ako vzor či majster (porov. 1 Kor 4, 16; 11, 1; Flp 3, 17; 1 Sol 1, 6; 2, 14). Ani v PL sa neprezentuje inak, ale vystupuje tu ako vzor služobníka, učiteľ so všeobecným prehľadom, jediný a pravý majster či výnimočný apoštol.

Napriek tomu, že v evanjeliách sa termín διδάσκαλος vzťahuje vo veľkej miere na osobu Ježiša, v PL sa nespája už len s Kristom, ale aj s Pavlom. Obaja sú predstavení ako dvojica, ktorú spája vrúcny a dôverný vzťah. Taktiež badáme úryvky, v ktorých Pavol vystupuje ako učiteľ. Za povšimnutie stojí napr. zdvojenie rovnakej informácie: „Ja som ustanovený za jeho hlásateľa a apoštola […], za učiteľa pohanov vo viere a pravde“ (1 Tim 2, 7); „Ja som ustanovený

za jeho hlásateľa, apoštola a učiteľa“ (2 Tim 1, 11).

Ak sledujeme stupňovanie: Pavol g spolupracovníci g delegáti, aj Pavlovi najbližší spolupracovníci postupne preberajú úlohu učiteľov.

Vyučovací proces, opísaný v 1 Tim 4, 11-16; 2 Tim 3, 14-17 (porov. Tít 2, 1-10), podčiarkuje potrebnosť čností (porov.: „Aby bol Boží človek dokonalý“ v 2 Tim 3, 17) a opakuje témy napomínania a naprávania. Témou vyučovania nie je len samotná matéria, ktorá sa odovzdáva, ale aj etika, štýl života či správanie. Prijať v poslušnosti alebo odmietnuť v rebélii, to odlišuje študentov. V tomto zmysle teda PL reflektujú výchovnú činnosť v prvotnej cirkvi. Napriek tomu, že tu stále hrozí nebezpečenstvo falošného učenia, autor PL predstavuje cirkev ako ideálnu komunitu. Jednotlivé postavy hierarchie (biskupi-kňazi-diakoni) tu figurujú ani nie tak ako duchovné osoby, ako skôr poverení oficiáli, ktorí sú zodpovední za učenie a kázanie, vďaka čomu reagujú na aktuálnu situáciu v cirkvi.

Autorovi PL nejde len o to, aby bola cirkev vnímaná len ako akési miesto kultu, ale (so všetkou úctou) ako škola. Vzťah medzi učiteľom a žiakom sa odzrkadľuje v komunikácii medzi Pavlom a jeho spolupracovníkmi Timotejom a Títom. Kult sa stáva školou, kde sa vyučuje životná etika a kde žiaci rastú v čnostiach. Práve preto je pokrok v 1 Tim 4, 15 založený na cvičení (v. 8). Pri použití akademického slovníka, známeho a používaného už vo filozofických školách, autor PL neopúšťa tradičnú štruktúru pavlovských cirkví. Môžeme tu predsa stále pozorovať prítomnosť reálnych a tradičných osôb – biskupi, kňazi, diakoni, vdovy a iní. Vierohodnosť hierarchie je založená na tradícii a postupnosti. Listy prejavujú dôveru voči učeniu cirkevných oficiálov, no deje sa tak vďaka ich prelinkovaniu s Pavlom a jeho autoritou. 

7.    Koho máš napodobňovať? 

Pavol posiela Timoteja do rôznych komunít s úmyslom vyriešiť v nich ťažkú situáciu. V PL je Timotej vykreslený predovšetkým ako Pavlov nástupca. Vyznačuje sa spoľahlivosťou vo svojej službe, stáva sa exemplárnym modelom pre členov spoločenstva, zaujíma pozíciu učiteľa všetkých (dokonca aj starších alebo tých, ktorí zastávajú rozličné posty).

Pavol je v PL vykreslený ako ten, kto napodobňuje Krista. Model „utrpenie – vzkriesenie“, ktorý sprevádza Pavlov život, prechádza neskôr aj na jeho spolupracovníkov, pričom je zrejmé, aké náročné je vytrvať na strane Ježiša (porov. Sk 14, 22: „Do Božieho kráľovstva máme [δεῖ/dei] vojsť cez mnohé súženia“, citované z Pavlovho života ako odzrkadlenie Ježišových slov v Lk 24, 26: „Či nemal [ἔδει/edei] Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“).

V 2 Tim 3, 10 je Timotej predstavený ako Pavlov nástupca (porov. „zblízka nasledovať“ [παρηκολούθησάς/parēkolouthēsas]). Od Pavla sa dostávame k jeho spolupracovníkom i ďalším veriacim. Jeho úlohou je odovzdávať iným to, čo sám prijal. Timotejova zodpovednosť je vo všeobecnosti zhrnutá nasledovne: „A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2 Tim 2, 2). Inak povedané, Timotej bol zodpovedný

za zabezpečenie verného odovzdávania apoštolskej tradície nasledujúcim generáciám. Títus bol nechaný na Kréte, aby ustanovil starších, ktorí budú schopní ohlasovať zdravú náuku a usvedčovať tých, čo protirečia (porov. Tít 1, 5-9), pričom sám má robiť to isté (porov. Tít 1, 10 – 2, 2). 

8.    Záver 

Timotej patrí medzi osoby, ktoré sú zodpovedné za učenie a stáva sa ochrancom pokladu viery. V 4, 2 poklad nie je považovaný už len za niečo, čo bolo prijaté a uchovávané, ale stáva sa zároveň aj spôsobom a motívom ohlasovania. Musí byť hlásaný naliehavo „vhod i nevhod“. Ohlasovateľ musí byť neustále pripravený, aby odovzdával poklad.

Timotejova misia bude mať úspech iba ak zostane verný odkazu zdravého učenia, ktoré prijal a ktoré mu bolo Pavlom odovzdané (porov. 1 Tim 4, 14-16; 2 Tim 1, 12-13). Myšlienka na konečný súd (porov. 1 Tim 4, 16; 2 Tim 4, 6-8)

a ustarostenosť pastiera o záchranu komunity pred falošnými učiteľmi (porov. 2 Tim 3, 1-9; 4, 3-4) budú ovplyvňovať budúcnosť kresťanského života.

V 1 Tim 4, 10 sa Pavlovo zvolanie „Preto sa namáhame a zápasíme (κοπιῶμεν καὶ ἀγωνιζόμεθα/kopiōmen kai agōnizometha)“ podobá zvolaniu zápasníkov na olympijských hrách. Timotej má ľuďom bez otáľania pripomínať apoštolov život. V tomto spočíva úloha Timoteja a všetkých, ktorí budú mať zodpovedné úlohy v komunitách: nesmú sa hanbiť za Ježiša Krista, ani

za svedectvo o Pavlovi (porov. 2 Tim 1, 8).

Dobrý boj spočíva predovšetkým vo vytrvalosti vo viere (porov. 1 Tim 1, 5. 19), od ktorej nemožno zblúdiť (porov. 6, 10), ba viac, ktorú nemožno zaprieť (porov. 5, 8). Pavol vyjadril v 2 Tim 4, 7 vzťah medzi bojom a vierou: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ Po tom, čo sa apoštol prezentoval ako väzeň pre Krista (porov. 1, 8. 12), požaduje od Timoteja, aby sa stal dobrým vojakom: „Trp spolu so mnou ako dobrý vojak Ježiša Krista“ (2, 3).

Timotej sa stáva ohlasovateľom v komunite. Ako vodca komunity je zodpovedný za zdravé učenie a má chrániť zverený poklad viery. Nemohol by vzrastať v sile, rozvahe, pozícii v komunite, ak by nebojoval dobrý boj. Aj on musí zložiť dobré vyznanie pred mnohými ľuďmi podľa vzoru Ježiša.