Diecézny katechetický úrad

  Naši gréckokatolíci a tiež pravoslávni kresťania si pripomínajú Lazárovu sobotu ( Lazárovo vzkriesenie ) v sobotu pred Palmovou nedeľou. Rímskokatolícka liturgia pripomína tú istú udalosť počas Piatej pôstnej nedele (v roku A), teda o necelý týždeň skôr, a v spomínanú sobotu sa číta záver udalosti vzkriesenia Lazára. Ježišov mocný čin sa pripomína ku koncu Veľkého pôstu a pred vstupom do najdôležitejšieho týždňa ľudských dejín. Zázrak má byť útechou a uistením pre učeníkov pred nastávajúcim Ježišovým utrpením a smrťou, aby verili, že i keď on sám zomrie, neznamená to, že nie je Pánom nad smrťou. On je vzkriesenie a život. Dva krát pripomínaný fakt že Lazár je už tri dni v hrobe odráža židovskú predstavu, podľa ktorej fyzický rozklad tela začína po troch dňoch. Preto aj Marta zdôrazňuje, že už páchne. Tento fakt odlišuje vzkriesenie Lazára od iných vzkriesení, vykonaných Ježišom. V biblickom chápaní bol Lazár neodvratne, definitívne, neodvolateľne mŕtvy. Od začiatku je zrejmé...

V kláštore svätého Dioníza na vrchu Athos sa nachádza krásna freska zo 16. storočia, ktorá zachytáva rozprávanie o uzdravení slepého od narodenia . Toto evanjeliové rozprávanie má svoje nezastupiteľné miesto v mystagógii novopokrstených a nájdeme ho stvárnené na mnohých ikonách. V našej liturgii ho čítame v liturgickom cykle A na Štvrtú pôstnu nedeľu, ktorá sa spája s druhým skrutíniom katechumenov. Na rozdiel od ikon na našej freske sú zachytené hneď tri momenty rozprávania o uzdravení slepého od narodenia: Otázka učeníkov.   "Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?" (Jn 9,2) Ježišov uzdravujúci dotyk.  "Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: Choď, umy sa v rybníku Siloe." (Jn 9,6-7) Slepý pri rybníku Siloe.   "On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci." (Jn 9,7) Freska Uzdravenie slepého od používateľa DKU DCZA Učeníci kladú otázku pôvodu choroby a poznajú len jedno vysvetlenie: hri...

Ku tretiemu pôstnemu týždňu v roku A patrí evanjelium o stretnutí Ježiša so Samaritánkou . Zaujala ma freska Teofana Krétskeho (16. stor.), ktorý sa pokúsil to pamätné stretnutie zaznamenať na stene jedného z kláštorov na hore Atos. V podaní Teofana je to skôr scéna veľkonočná (dodnes slúži pre mystagógiu novopokrstených). No má čo povedať aj pútnikom pôstnym obdobím, ktorí k Veľkej noci smerujú. Ježiš sedí na skale (sedí, pretože je učiteľ), samarijská žena (tradícia ju nazýva Fótiné - Svetlana ) stojí oproti nemu (stojí, pretože je učeníčkou). Už sa vnútorne obrátila ku viere v Krista, je to ten moment, keď sa vracajú učeníci (vidíme ich v pozadí). O chvíľu pretrhnú niť ich rozhovoru a Fótiné pobeží do mesta volajúc na všetkých: "Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?"   Medzi ženou a Kristom je studňa . Ale to už nie je tá studňa na námestí v Sychare, táto má tvar kríža. To nie je studňa s vodou, z ktorej dala piť Fó...

Do druhého pôstneho týždňa vstupujeme každý rok čítaním evanjelia o Premenení Pána. Udalosť zachytili hneď traja evanjelisti (Matúš 17,1-9, Marek 9,2-8 a Lukáš 9,28-36), zaujímavé, že o nej nepíše Ján, ktorý bol pri premení prítomný. Hlbší, skrytý význam Premenenia Pána približuje aj naša ikona.  Najstarší zachovaný obraz Premenenia pochádza z kláštora svätej Kataríny na Sinaji (r. 565). Autorstvo ikony nášho typu sa pripisuje Teofanovi Grékovi (1340-1410), ktorý bol jedným z najväčších ikonopiscov v Moskovskej Rusi a mentorom Andreja Rubleva. Kompozícia zvýrazňuje Kristov pokoj v kontraste s nesúladom apoštolov. Ikona je rozdelená na dve časti: Kristus a apoštoli sú spolu na hore Tábor, zatiaľ čo Mojžiš a Eliáš sú presunutí na blízke susediace vrcholy. Kristus je v centre aby sme pamätali, že on je ústrednou postavou. Je ožiarený mandorlou, ktorá predstavuje Božiu slávu. Pravou rukou nám žehná, v ľavej drží zvitok, pretože je vteleným Božím slovom. Иконописная мастерская Елеон...

Každý rok čítame na Prvú pôstnu nedeľu evanjeliovú stať o pokúšaní na Púšti. Príbehu sa dostalo nemálo pozornosti aj zo strany umelcov. Jedným z nich je aj Duccio di Buoninsegna, známejší pod menom Duccio (* 1255, Siena – † 1319). Svojho času bol jedným z najvplyvnejších talianskych umelcov a patrí ku kľúčovým postavám európskeho maliarstva. Vo všeobecnosti považovaný za umelca, ktorý mal najvýraznejší vplyv na formovanie gotického štýlu v Európe. Micheli, J.  Fasting with Christ . In:  http://tamedcynic.org/fasting-with-christ Duccio na obraze zachytil moment, keď Ježiš posiela démona preč slovami: "Odíď, satan!" Pozerajúc sa na nehostinné prostredie ktoré obklopuje Krista, chápeme, že Ježiš je po dlhom pôste viac ohrozený pokušením, no aj viac otvorený Božej moci. Vpravo za Ježišom stoja anjeli, pripravení posluhovať mu, až nadíde ten správny čas. Vľavo od Ježiša stojí démon. Prezrime si tváre našich protagonistov: Diablovi do tváre vôbec nevidíme. Tak už to býva, nevieme ...

Objavil som obraz Diega Velázqueza , španielskeho maliara zo sedemnásteho storočia. Obraz má názov „Kristus v dome Marty a Márie“ . A je na ňom toľko žien, že sa odborníci nevedia zhodnúť, ktorá z nich je Marta a ktorá Mária. Možno to bol maliarov zámer. By Diego Velázquez - 1./2. picasaweb 3. gallerix.ru4. National Gallery, London - online collection , Public Domain, Link Ono to totiž vyzerá tak, akoby sme mali pred sebou obrazy dva . Centrálnou postavou je mladá žena v kuchyni. Chystá jedlo, vyzerá to, že práve pripravuje ajoli (omáčku z cesnaku a olivového oleja), ktorú bude podávať k rybám (všetko je to na obraze, vraj ide o miestnu špecialitu). Vyzerá unavene a naštvane. A aby toho nebolo málo, za ňou stojí oveľa staršia žena, ktorá jej evidentne dáva nejaké rady do života. Na stene za stolom visí obraz,* na ktorom je Ježiš a dve ženy. Jedna z nich, tá, čo mu sedí pri nohách, by snáď mohla byť Mária. Za ňou stojí druhá, to by mohla byť Marta. Ale naša mladá kuchárka...

"Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha."   Podľa ikonopisca je to vznešený muž. Podľa starobylej tradície sa volá Adam a Jeruzalem , miesto vznešenosti, bezpečia a istoty, miesto blízkosti Boha..., je raj , ktorý musí opustiť. Dôvody poznáme. Ale nemusíme ho s biblickým Adamom stotožňovať absolútne. Hebrejské meno Adam  sa totiž v preklade znamená  človek.  "Istý človek zostupoval..." Pokojne by mohol mať aj moje meno. Alebo tvoje. "Padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli."  Ikonopisec dal zbojníkom podobu démonov. To aby sme nerozmýšľali nad ľuďmi, ktorí tomu chudákovi ublížili, ale nad jeho vlastnými hriechmi, ktoré sú ďaleko väčším problémom. Spomeň si, koľkokrát si ty padol do pasce zla.  Väčšinou sadneme Zlému na lep v domnení, že niečo pre seba uchmatneme. Ale čo si nakoniec získal? Situácia každého človeka, ktorý prepadne hriechu, je nakoniec rovnaká: zostáva doráňaný, ozbíj...

VN - Zelený štvrtok „Chápete, čo som vám urobil?" , pýta sa Ježiš učeníkov. Myslím, že nechápu. Vidno to na ich tvárach i gestách (ikona): Peter nechápe, ale chce mať  podiel s Kristom,  preto ukazuje na svoje čelo:  „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“   Niektorí sa trochu bezradne obzerajú, čakajú, čo urobia tí druhí, iní vášnivo diskutujú, alebo si v hlbokom zamyslení a dôvere rozväzujú šnúrky na sandáloch.  Celý život, znova a znova sa budú vracať k tejto skúsenosti viery, znova a znova sa bude v nich Duch Svätý prehlbovať pochopenie toho, čo  im Ježiš urobil . Ježiš umyl nohy svojim apoštolom a cez nich umyl nohy svojej Cirkvi. Umyl nohy všetkým. Aj Petrovi, aj Judášovi, hoci vedel, kto ho zradí a preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“ A potom dodal:  Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“    „Chápete, čo som vám urobil?"     Dal som vám príklad umývania nôh všetk...

Palmová nedeľa vďačí za svoje meno Ježišovmu slávnostnému vstupu do Jeruzalema a zástupom, ktoré mu mávali (palmovými) ratolesťami. Posolstvo udalosti odkrýva aj starobylá ikona Βαϊοφόρος (Baioforos). Ikona je plná života. Je akoby stretom dvoch svetov, púšte a mesta, pútnikov a domácich, námahy a blahobytu. To prvé je vždy vľavo, druhé vpravo. Vľavo sú pútnici. Na boľavých nohách majú sandále - obuv pútnikov. Niektorí sú na ceste už mnoho dní.  Aj Ježiš je pútnik, obutý v takých istých sandáloch. Po dlhom putovaní krajinou, prišiel k Betfage. Jeruzalem je na dohľad a pre Ježiša končí putovanie. Začína sa nová etapa v jeho živote. Krátka, ale intenzívna. Najdôležitejšia. Palmová nedeľa je istým spôsobom zlomovým bodom nášho pôstneho putovania. Vstupujeme do Veľkého týždňa a všetko to najdôležitejšie, najintenzívnejšie i najťažšie a najvzácnejšie... je na dosah ruky. A čo tí vpravo? To sú domáci, mestskí ľudia, všetci dobre oblečení, s topánkami na nohách... Asi sa dopočuli,...

Zaujala ma Ikona Narodenia Pána. Priznám sa, že najviac kvôli Jozefovi. Ale poďme pekne poporiadku. A pretože ide o ikonu, začneme od stredu.  V strede... V centre je dieťatko Ježiš, uložené do jasličiek či skôr žľabu na kŕmenie zvierat. Lukáš hovorí, že Mária zavinula dieťa do plienok, presnejšie do pruhov látky, ktorými stiahli končatiny, aby boli pekne rovno (Lk 2,7). Jeden sa však nemôže ubrániť dojmu, že to kŕmidlo vyzerá viac ako detská rakva než ako kolíska. A keď už sme pritom, aj tie plienky pôsobia dosť neštandardným dojmom. Tak to má byť. Ikonopisec totiž chce, aby sme si všimli podobnosť dvoch pasáží Lukášovho evanjelia: "Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci." (Lk 2,7) "Zavinul ho do plátna a uložil do vytesaného hrobu, v ktorom ešte nik neležal." (Lk 23,53) A tak tu máme dve jaskyne, dvoje zavinutia do plátna a dve miesta, kde nikto ešte nebol... Lukáš vlastne nehovorí o hostinci, ale o útulku pre pocestný...