Formačné stretnutie / Kráčať k Prameňu

Formácia riaditeľov katolíckych škôl
Riaditeľky a riaditelia katolíckych škôl Žilinskej diecézy sa 9. marca stretli na Diecéznom školskom úrade na pravidelnej pracovnej porade. Súčasťou bola duchovná obnova a slávenie svätej omše. Formačnú časť programu s názvom Kráčať k Prameňu zabezpečil katechetický úrad. 

Malý princ a tabletky proti smädu

„Dobrý deň,“ povedal Malý princ.
„Dobrý deň,“ povedal obchodník.
Bol to obchodník, čo predával vylepšené pilulky proti smädu. Stačilo raz za týždeň jednu zhltnúť, a človek nepociťoval potrebu napiť sa.
„Prečo to predávaš?“ spýtal sa Malý princ.
„Je to veľká úspora času,“ odpovedal obchodník. „Vypočítali to odborníci. Ušetrí sa päťdesiattri minút za týždeň.“
„A čo sa urobí s tými päťdesiatimi tromi minútami?“
„Každý si s nimi urobí, čo chce…“
„Keby som ja mal premárniť päťdesiattri minút, šiel by som celkom pomaličky k studničke…“

Smäd

„Prečo to predávaš?“ pýta sa Malý princ. A ja v jeho slovách cítim aj výčitku. Pretože smäd je dôležitý. Nenahraditeľný.
Čo rozumieme pod slovom smäd? Máme tu do činenia s dvomi, zvyčajne veľmi úzko prepojenými, skutočnosťami. Slovom smäd označujeme nedostatok a pocit. Za normálnych okolností obe skutočnosti prakticky splývajú – organizmus zaznamená nedostatok vody a spustí „alarm“ v podobe pocitu smädu, ktorý sa dá „vypnúť“ len prísunom tekutín. 
Pocit smädu má vyprovokovať reakciu. Jeho odstránenie napríklad pomocou vyššie zmienených piluliek alebo v dôsledku nejakého ochorenia by pravdepodobne malo katastrofálne následky. 
Na druhej strane aj tu sa ukazuje, že nemá zmysel zápasiť s pocitom, ale s problémom. Treba sa sústrediť na nedostatok, nie na pocit, ktorý nedostatok vyvoláva.
Dodám ešte, že človek môže mať pocit (smädu) aj bez objektívneho nedostatku (vody). Preto budeme rozlišovať medzi nedostatkom a pocitom nedostatku.
DO_03_Kráčať k Prameňu-Prez od používateľa DKU DCZA 

Evanjelium

  • Jn 4,5-15.19b-26.39a.40-42. SN_05.
Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia.
Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy.
Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú.
Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“
Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“
Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať! Vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“
Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“
Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“
Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“
Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho. Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“

Smäd má mnoho podôb

Ježiša priviedol ku studni pocit únavy a smädu. „Ježiš unavený z cesty sadol si k studni,“ hovorí Ján a spomína, že následne oslovil ženu s prosbou: „Daj sa mi napiť!“ 
Samaritánku ku studni priviedol nedostatok. Voda v dome sa míňa, žena berie džbán a ide doplniť zásoby. Či ju už aj stravoval pocit smädu, to netušíme.
Každopádne Ježišovi stačí pár minút rozhovoru a nám je jasné, že Samaritánka nosí v sebe aj iný, oveľa hlbší nedostatok, prázdnotu dôležitejšiu než prázdny džbán. Vidíme to aj z toho, že v jednom momente nechala džbán pri studni a utekala do mesta. V rozhovore je to skôr naznačené než pomenované priamo a tak si musíme veľa vecí domyslieť. Pomenujme teraz ženin smäd a odlíšme ho od pocitov.

Smäd v katolíckej škole

Aký nedostatok a aký pocit nedostatku prežívajú vaši žiaci? Aké sú ich objektívne potreby a subjektívne pocity, ktoré s nimi súvisia?

Zaujalo ma, ako na túto vec nazerá nové Direktórium pre katechézu. Katolíckej škole venuje štyri články (309-312). Nehovorí priamo o potrebách žiakov a už vôbec nie o ich pocitoch. Ale z textu je zrejmé, že jedno i druhé má na zreteli.

Chcem rozvinúť niektoré princípy, ktoré si zaslúžia našu pozornosť.

1. Zameranie na žiaka: „Do centra pozornosti sa vždy dostávajú žiaci, ktorí rastú spoločne, pričom sa rešpektuje rytmus každého z nich.“ (DPK 310)
  • Žiak je v centre pozornosti, žiaci rastú spoločne, rešpektuje sa však individuálny rytmus každého z nich. To znamená, zvlášť v dnešnom zmenenom svete, vysoké nároky na učiteľa, ktorý musí poznať:
    • individuálny rytmus každého žiaka,
    • objektívne potreby
    • subjektívne pocity
    • spoločný rast
2. Zameranie na komunitný rozmer: „Rozhodujúcim zlomom v dejinách katolíckej školy je prechod od školy ako inštitúcie ku škole ako komunite, pričom komunitný rozmer sám osebe nie je len sociologickou kategóriou, ale predovšetkým teologickou kategóriou.“ (DPK 310)
  • Dnešní žiaci potrebujú viac komunitu ako inštitúciu. Sú smädní po spoločenstve a bez neho prežívajú svoj život v pocitoch osamelosti a prázdnoty. 
  • Musíme sa pýtať, či tento rozhodujúci zlom v dejinách katolíckej školy skutočne nastal aj v našich školách. Sme spoločenstvami alebo (len) inštitúciami?
  • A znova nejde len o to, či naši žiaci svoju školu pociťujú ako komunitu, ale či komunitou aj objektívne je v teologickom zmysle ako telo Kristovo.
  • To ale neznamená, že ich emócie nie sú dôležité: „Komunitný rozmer treba prežívať konkrétne, má sa vytvárať citlivý a rešpektujúci vzťahový štýl.“ (DPK 310)
3. Zameranie na evanjelium: „Katolícka škola je spoločenstvom viery, ktorého základom je vzdelávací projekt charakterizovaný evanjeliovými hodnotami.“ (DPK 310) 
  • „Katolícka škola, prirodzene, sleduje tie isté kultúrne ciele a humánnu výchovu mládeže ako ostatné školy. Avšak je pre ňu charakteristické, že u svojich žiakov utvára ovzdušie preniknuté evanjeliovým duchom slobody a lásky, dáva do súladu ľudskú kultúru ako celok s posolstvom spásy tak, aby viera osvecovala vedomosti, ktoré žiaci postupne nadobúdajú o svete, živote a človeku.“ (DPK 309) Tie isté kultúrne a výchovné ciele, ale iná atmosféra:
    • evanjeliový duch slobody a lásky,
    • súlad kultúry s posolstvom spásy,
    • viera, ktorá osvecuje vedomosti.

Ježiš a Samaritánka

Zameranie na žiaka, komunitný rozmer a evanjelium. Tieto tri princípy môžeme objaviť aj v rozprávaní o Ježišovom stretnutí so Samaritánkou.

Zameranie na človeka: Ježiš je zameraný na Samaritánku. Jeho prosba „Daj sa mi napiť“, nesmeruje len k tomu, aby odstránil svoj smäd. Je to aj príležitosť, ktorú ako dobrý učiteľ využije na to, aby ženu – učeníčku spoznal, aby odhalil jej skutočný smäd. 
Ikonopisec to umne vyjadril tým, ako zobrazil Ježiša. Ježiš sedí pri studni, sedí ako učiteľ a celú svoju pozornosť venuje učeníčke. Má cit pre jej potreby, objektívne i subjektívne. Rešpektuje jej vlastný rytmus. Pracuje s tým, čo v sebe tá žena má. Je Samaritánka, preto s ňou hovorí ako so Samaritánkou. Rešpektuje jej predsudky, nie je militantný, a predsa si ju postupne získa pre niečo hlbšie.

Zameranie na evanjelium: Celý ich rozhovor preniknutý evanjeliom, rozumej nie príkazmi a zákazmi, ale dobrou zvesťou o tom, že prichádza Mesiáš, ktorý naplní prázdnotu človeka. Všimnite si zvitok v Ježišovej ľavej ruke, ten nám dáva najavo, že on je vtelené Božie slovo.
Ježiš o naplnení nie len hovorí, ale ho aj uskutočňuje, takže žena odchádza od studne naplnená živou vodou (nepotrebuje džbán), ktorá z nej priam prýšti (ide a svedčí ostatným v meste). Všimnite si aj Ježišovu pravú ruku, ktorá žene žehná.

Zameranie na komunitný rozmer:
A napokon je tu ten komunitný rozmer, hoci sú pri rozhovore sami. Hovorí jej, aby priviedla svojho muža. Neskôr sa vrátia učeníci. A žena privedie k Ježišovi celé mesto…
Najprv je medzi tými skupinami bariéra – dva kopce prekážok, ktoré im bránia navzájom sa pochopiť a prijať. Niečo ako v škole bariéry medzi učiteľmi a rodičmi. Bod, v ktorom sa nakoniec stretnú, pochopia a prijmú, je prameň, ku ktorému potrebujú jedni i druhí prísť. A už to vlastne nie je studňa ale kríž, z ktorého všetci môžu načerpať.

Pre učeníkov vedie cesta ku prameňu cez Ježiša, pre Sycharčanov cez Fótiné. To ona ich privádza ku prameňu (studňa, krstiteľnica), kde spoznajú Prameň s veľkým P – Ježiša Krista. Všimnite si jej pravú ruku, ktorou im naliehavo ukazuje: „Poďte sa pozrieť…“ 

Práve to spojenie pri jedinom Prameni je tým zlomom, ktorý robí z inštitúcie spoločenstvo katolíckej školy, miesto, kde všetci, živení z jediného prameňa, môžu spolu rásť a dozrievať.