DPK / V. Svedkovia viery a strážcovia Božej pamäti
- Charakteristika: Tému uvedieme evanjeliovým rozprávaním o vyvolení Dvanástich. Pokračujeme analýzou textu, odtiaľ premostíme k dimenziám formácie katechétov – byť, byť s ním, konať, vedieť a vedieť konať (DPK 136-156). V závere parafrázujeme evanjeliový text vo vzťahu k prítomným.
- Kľúčové slová: vyvolenie, poslanie, identita, katechéta
- Prezentácia (PPTX)
- Ďalšie témy (https://www.dkuza.sk/2022/12/DPK.html)
Úvod
„Ježiš vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov: Šimona, ktorému dal meno Peter, Jakuba Zebedejovho a Jakubovho brata Jána, im dal meno Boanerges, čo znamená Synovia hromu, ďalej Ondreja, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Tadeáša, Šimona Kananejského a Judáša Iškariotského, ktorý ho potom zradil.“ (Mk 3,13-19)
Pochopeniu Pánovho slova, ktoré sme práve počuli, môžu napomôcť štyri otázky:
1. Čo sa tu deje? Najprv sa pozrieme sa na činnosť protagonistov. Ježišovu aktivitu vyjadril Marek tromi slovesami: vystúpil, povolal, ustanovil. Pri popise činnosti učeníkov si vystačil slovesom jediným: prišli.
2. Druhá otázka zameriava našu pozornosť na príčiny. Prečo Ježiš konal tak a nie inak? Dôvody prečo tak Ježiš koná spomína Marek dva: aby boli s ním a aby ich posielal kázať.
3. Do tretice sa musíme pýtať na spôsob. No nie na spôsob povolania a vyvolenia Dvanástich, ale na to, ako ich Ježiš posielal, ako ich vystrojil na cestu. Markova odpoveď je stručná. Hovorí, že ich posielal kázať s mocou.
4. Štvrtá otázka je najdôležitejšia, predchádzajúce sú len cestou ku nej, samy o sebe sú zbytočné. Je to otázka, na ktorú nikdy pri čítaní Písma nesmieme rezignovať: Kde je tu evanjelium? Teda kde je tu dobrá správa o našej spáse, o záchrane. Tých dobrých správ je tu niekoľko:
Ježiš má plán. Nekoná neuvážene a bez rozmyslu, nie je manipulovaný. Povoláva, koho sám chce, vie, koho povolal. Pozná ich silné i slabé stránky. Silné vyzdvihuje, slabé posilňuje, spomeňte si: poslal ich s mocou, ktorú nemali sami zo seba. Teba si Pán vybral a povolal. Vie, čo robí!
Aby boli s ním. Ďalšou dobrou správou je evanjelium vzťahov, Ježiš chce, aby boli s ním a teda aj spolu navzájom. Čas strávený s ním je časom formácie pre misiu. Pán ťa povolal, aby si bol s ním, formovaný, a aby ťa potom mohol poslať.
Posiela ich. Učeník nebeského kráľovstva, kresťan, je človek, ktorý je stále na cestách. Ako obchodník, ktorý hľadá vzácne perly, hľadá ďalších a ďalších, ktorých by mohol priviesť ku Kristovi. Si kresťanom preto, že Kristus za tebou niekoho poslal. A ty si poslaný.
S mocou. Ja viem, že na to možno nemáš. Možno ti chýbajú predpoklady, schopnosti, zručnosti…, ktoré majú iní. Ale evanjelium tu hovorí jasne: vyvolil si ich, aby ich posielal s mocou. Keď ti dal Pán poslanie, dal ti aj moc, akú budeš potrebovať. Možno to nie je autorita nad démonmi, možno nedokážeš skrotiť deviatakov. Možno ti dal Pán inú moc, moc láskavej trpezlivosti. Alebo moc viery, ktorá v tichosti prenáša vrchy.
Byť katechétom, byť učiteľom
Tam na vrchu si Ježiš spomedzi učeníkov vybral niektorých, aby boli Dvanástimi, apoštolmi, a aby boli s ním. To sú prvé dve dimenzie, na ktoré musíme pamätať pri našich formačných stretnutiach.
1. Byť katechétom. Oni boli povolaní byť apoštolmi, my sme povolaní byť katechétmi, či učiteľmi náboženstva, to je otázka našej identity.
2. Byť s ním. Byť katechétom či učiteľom náboženstva v tomto zmysle je možné, len ak sme s ním čo, ako už bolo spomenuté, zároveň znamená byť s nimi. To je otázka nášho spojenia s Kristom a Cirkvou. Iba tak je možné, aby sme boli autentickými svedkami viery a strážcami Božej pamäti. (DPK 139)
3. Pôsobiť ako katechéta. Byť katechétom je úzko spojené s pôsobením ako katechéta. Ale to, že niekto pôsobí ešte neznamená, že je. Pôsobiť ako, no bez prijatia identity, to je len zamestnanie, služba, dobrovoľnícka činnosť. Pomôcka na rozlíšenie: Keď si na materskej dovolenke, vtedy nepôsobíš ako učiteľka náboženstva. Si učiteľkou náboženstva aj vtedy?
Poznanie. Potom je tu dimenzia poznania, ktorú potrebujeme ďalej rozvíjať. Čo asi robili učeníci po celý ten čas, keď boli s ním? Ježiš ich učil, vysvetľoval im Božie slovo, objasňoval… Direktórium nás povzbudzuje klásť dôraz na biblicko-teologickú formáciu, na prehlbovanie nášho porozumenia človeku, i sociálnych kontextov. Rast v poznaní, to je oblasť, v ktorej nesmieme ustať.
Umenie. A napokon katechetické umenie, teda potreba vedieť ako konať. Spolu s Direktóriom tu mám na mysli pedagogickú a metodologickú formáciu. Všetkým je nám jasné, že informácie samotné nestačia. Prvák sa nenaučí čítať a písať len tým, že mu niekto vysvetlí, ako to celé funguje. Je treba učiteľa, ktorý je zručný v pedagogickom umení a vie, ako šesťročné dieťa naučiť čítať a písať. Keby učil dvanásťročných, musel by to robiť inak. A keby mal pred sebou triedu dospelých analfabetov, metódy pre šesťročných by boli nepoužiteľné.
Svet sa mení a s tým sa musí meniť aj spôsob, akým formujeme druhých pre vieru a vo viere.
Byť, byť s ním, konať, vedieť, vedieť ako… Tieto dimenzie sú navzájom úzko prepojené a hlboko spolu súvisia. Prirodzene každý z nás viac inklinuje ku niektorej z nich. No pre náš harmonický rast a efektívnu službu je nevyhnutné, aby sme sa pokúšali o vyvážený rozvoj, zasahujúci zvlášť do tých aspektov, v ktorých má každý z nás najväčšie medzery (DPK 137).
Záver
Ježiš povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil katechétov a učiteľov náboženstva, aby boli s ním a aby ich posielal katechizovať a učiť s mocou.
Komentáre
Zverejnenie komentára