Blog / Kristus v dome Marty a Márie
Objavil som obraz Diega Velázqueza, španielskeho maliara zo sedemnásteho storočia. Obraz má názov „Kristus v dome Marty a Márie“. A je na ňom toľko žien, že sa odborníci nevedia zhodnúť, ktorá z nich je Marta a ktorá Mária. Možno to bol maliarov zámer.
Ono to totiž vyzerá tak, akoby sme mali pred sebou obrazy dva. Centrálnou postavou je mladá žena v kuchyni. Chystá jedlo, vyzerá to, že práve pripravuje ajoli (omáčku z cesnaku a olivového oleja), ktorú bude podávať k rybám (všetko je to na obraze, vraj ide o miestnu špecialitu). Vyzerá unavene a naštvane. A aby toho nebolo málo, za ňou stojí oveľa staršia žena, ktorá jej evidentne dáva nejaké rady do života.
Na stene za stolom visí obraz,* na ktorom je Ježiš a dve ženy. Jedna z nich, tá, čo mu sedí pri nohách, by snáď mohla byť Mária. Za ňou stojí druhá, to by mohla byť Marta.
Ale naša mladá kuchárka sa na tú scénu nechce pozerať, odvracia tvár. Zdá sa, že v hneve nechce vidieť obraz, na ktorý jej tá staršia žena ukazuje, a múdrosť, ktorú príbeh skrýva. Nechce sa pozerať, ale počúvať musí, maliar jej totiž nenechal na obraze dosť miesta na to, aby sa mohla otočiť, s hnevom ujsť z kuchyne a tresnúť dverami. Nič iné jej nezostáva, musí sa z príbehu poučiť.
Poďme sa poučiť s ňou.
1. Prijať každého. „Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta.“ Vedela, že Ježiš je Boh, ktorý sa stal človekom? To ťažko. K viere, že Ježiš je Mesiáš, sa dopracovávala len postupne. Prijala do domu potulného kazateľa bez stáleho zamestnania. Pravdepodobne aj s partiou jeho učeníkov. Bola to pre ňu česť? Kto vie.
Narazil som na jednu charakteristiku. Nie je to síce o Marte, ale platí to aj o nej a malo by to platiť o každom kresťanovi: „Měla vždycky slabost pro [...] každého chudáka. [...] Ne snad proto, že by byli milosti hodni a vznešení, to oni nejsou. Člověk musí být na straně těch chudých, slabých a poctivých už jen proto, že nejsou bohatí, silní a nepoctiví.“ (Pratchett, T., Nohy z jílu). To je postoj človeka pripraveného prijať každého. Človeka, ktorý to má proste tak nejako v krvi.
2. Prijať ho ako dar. Spomenul som si na iný biblický príbeh o prijatí pocestných. „Pane, ak som našiel priazeň v tvojich očiach, neobíď svojho služobníka,“ hovorí Abrahám trom neznámym pútnikom, z ktorých sa neskôr vykľuje Boh alebo aspoň jeho poslovia. Všimnite si, ako k nim pristupuje. Ani on na začiatku netuší, čo sú zač. No ani na okamih im nedá pocítiť, že by boli na oštaru. Naopak, ich príchod považuje za vzácne požehnanie a prosí ich, aby neobišli jeho príbytok.
Iste, bol to orientálny rituál a niečo také sa považovalo za slušnosť. Ale rituály človeka, ktorý k nim nepristupuje povrchne, postupne premieňajú a pretavujú sa do jeho postojov. Nejde o to, že Abrahámovi hostia sú nejako zvlášť dôležití. On by sa zrejme rovnako správal aj k nejakému chudákovi. Je proste vnútorne nastavený tak, že každý hosť je dôležitý.
3. Vybrať si lepší podiel. A potom je tu Mária, o ktorej Ježiš hovorí, že si tiež dobre vybrala. Ja viem, doslovne hovorí, že si vybrala lepšie. Ale čo je to „lepší podiel“? Asi to nemá nič spoločné s ničnerobením, navlečeným do rúcha zbožnosti. História kresťanstva má dosť príkladov na to, aby sme to slovo „lepší“ priveľmi nenapínali. Mária je svätá, nie lenivá, ako ju v hneve obvinila unavená Marta. Ale aj Marta je svätá. Aj ona si vybrala „lepší podiel“. Presnejšie podiel, ktorý je lepší pre ňu.
Možno je to proste tak, že Mária je lepšia poslucháčka a Marta zase lepšia gazdiná. Oboje je dôležité. A bolo by ochudobňujúce, keby sme boli všetci rovnakí.
____________________
* Lenže možno to vôbec nie je obraz, ale zrkadlo. Alebo okienko z kuchyne do obývačky. A potom by sa tá kuchárka mohla volať Marta. Vlastne to môže aj v prípade, že to na stene je obraz.
jm
Komentáre
Zverejnenie komentára