Advent / S myšlienkami pápeža Františka

Krátko po návrate z apoštolskej cesty po Slovensku vyzval pápež František prítomných na generálnej audiencii: "Prosím, pridajte ešte ďalšiu modlitbu, aby semienka zasiate počas tejto cesty, priniesli dobré ovocie." 

Od pamätnej návštevy uplynuli tri roky a snáď už vidno ovocie z množstva semienok, ktoré u nás pápež František hojne rozsieval. Pripomeňme si ich aj počas tohtoročného adventu. Z príhovorov, ktoré zazneli v našej krajine, sme pre vás vybrali citáty na každý deň a spojili sme ich s denným evanjeliom. Svätý Otec tak bude každodenným spoločníkom nášho adventného putovania.

Prinášame vám aj štyri úvahy nad evanjeliami adventných nedieľ s myšlienkami z návštevy pápeža Františka na Slovensku. Príspevky boli pôvodne publikované v časopise Naša Žilinská diecéza, č. 11/2021 a 12/2021.

Prvá adventná nedeľa

Biblické čítania tohtoročnej prvej adventnej nedele mi pripomenuli obraz nemeckého maliara a kňaza Siegera Ködera Kmeň Jesseho. Je na ňom suchý, polorozpadnutý kmeň. Pahýle konárov dávajú tušiť, že kedysi mal mohutnú, plodnú korunu. Dnes však pôsobí skôr dojmom zvráskavených, prázdnych stareckých dlaní. Strom predstavuje rod kráľa Dávida, kedysi mocný a vplyvný, no po stáročiach bezvýznamný a stratený. Zdanlivo mŕtvy.

Iba zdanlivo. Z najslabšieho miesta, z temnej pukliny v práchnivejúcom dreve, vyrastá ruža, symbol nádeje, autorova vízia Izaiášovho proroctva „Z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť a z jeho koreňov vyženie výhonok“ (Iz 11, 1), ozvena Jeremiášových slov z prvého adventného čítania: „V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi“ (Jer 33, 15). Žiada sa mi už len doplniť slová z evanjelia prvej adventnej nedele: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21, 28).

Nádej. Tou nádejou, výhonkom či ratolesťou, nie je niečo, ale niekto. Nie „chlieb a niečo k tomu“, osvedčené denné menu Veľkého inkvizítora, ale osoba. Kristus, ktorý obetuje svoj život na kríži. „Svätý Ján [ho] vidí a vydáva svedectvo.“

No nie len. Nádejou sú kresťania na Slovensku, mládež, rodiny s deťmi, ľudia, „ktorí sa v tichosti starajú o blížnych“. Tí, ktorí prinášajú druhým chlieb, vediac, že tento dar máme na to, „aby sme ho nezhromažďovali, ale delili sa oň“, pamätajúc, že práve chlieb lámaný a delený je chlieb náš každodenný.

Nádejou sú veriaci, ktorí sú soľou, čo dáva svetu chuť a ktorí chápu, že „cítiť sa za niekoho zodpovedný dáva životu chuť a umožňuje objaviť, že to, čo dávame, je v skutočnosti darom pre nás samých.“

Aj ty si nádejou. Zvlášť pre tých, ktorí sú na okraji nášho záujmu, ľudí, o ktorých iní nestoja. Možno práve na nich Ježiš pozerá na začiatku Adventu a hovorí: „Zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21, 28). A myslí pritom na teba, dúfa, že sa k nim priblížiš.

Korene. Advent je aj časom návratu ku koreňom. Obráť sa ku koreňom svojej viery. Možno je pre teba spojenie s Cyrilom a Metodom niečím príliš abstraktným a vzdialeným. Ale zrejme aj tvoja viera vyrastá z rodiny, z viery tvojich rodičov a starých rodičov. „Aby láska prinášala ovocie,“ hovorí pápež mladým, „nezabudnite na korene. A aké sú vaše korene? Rodičia a najmä starí rodičia. Dávajte pozor, áno starí rodičia. Oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre. Položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich príbehy. Dnes je nebezpečenstvo rásť vykorenení, pretože máme sklon bežať, robiť všetko narýchlo. To, čo vidíme na internete, môže prísť okamžite k nám domov, stačí jeden klik a na obrazovke sa hneď zobrazia osoby a veci. A potom sa stáva, že sa nám stanú známejšími než tváre, ktoré nám darovali život.“

Pápež František prišiel na Slovensko aj ako rozsievač. Dovoľte jeho myšlienkam zakoreniť sa vo vašom živote. A pridajte modlitbu, „aby semienka zasiate počas tejto cesty, priniesli dobré ovocie.“

Naša Žilinská diecéza, č. 11/2021, s. 14-15.

Druhá adventná nedeľa

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ volá adventný kazateľ a burcuje: „Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži“ (Lk 3, 45). Obyčajne pri týchto slovách premýšľam, ako vyrovnať terén vo svojom vnútri a čo najlepšie sa pripraviť na Pánov príchod. No Františkova púť po Slovensku môj pohľad rozšírila a dnes vidím v tomto pripravovaní cesty tri rozmery: pokánie, odstraňovanie predsudkov a svedectvo.

O pokání a zmierení hovoril pápež František mladým v Košiciach. Myslím, že dodnes v mnohých rezonuje jeho otázka: „Na čo myslíte, keď sa idete spovedať?… Čo je centrom: hriechy, alebo Otec, ktorý všetky hriechy odpúšťa?“ Ale našou úlohou nie je iba pokánie, urovnávanie cesty medzi sebou a Kristom, Advent je aj časom obnovy vzťahov s blížnymi. 

František počas svojej návštevy prevalcoval niektoré kopce predsudkov. V prezidentskej záhrade hovoril aj  k ušiam a srdciam neveriacich, hovoril to, čomu mohli rozumieť a tak, aby porozumeli. Na Rybnom námestí v Bratislave hovoril k potomkom tých, ktorým naši predkovia, a je jedno z akých dôvodov, ublížili. A oni jeho slovám porozumeli a prijali ich. Naše predsudky spôsobujú dvojité zlo: druhých zraňujú a nás ochudobňujú. „Príliš často ste boli práve vy predmetom predsudkov a nemilosrdných súdov, diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a giest,“ hovorí František Rómom na Luníku IX a vysvetľuje, ako sa tým sami ochudobňujeme: „Vďaka tomu sme sa všetci stali chudobnejšími, chudobnejšími v ľudskosti.“ Odstraňovať toto zlo, to je úloha na viac než jeden Advent.

No a potom sú tu prekážky, ktoré stoja medzi Bohom a blížnym. Ani tie nás nemôžu nechať ľahostajnými. Nie, nemáme ísť vyberať smietky z očí bratov a sestier (Lk 6, 4142), naším poslaním je svedčiť o Pánovi, ktorý prichádza. „Svedkovia plodia nových svedkov, lebo sú darcami života. Takto sa šíri viera: nie mocou sveta, ale múdrosťou kríža; nie štruktúrami, ale svedectvom,“ hovorí pápež v Prešove. „Chceš byť mojím svedkom?“ parafrázuje Ježišovu otázku a v homílii počas Božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho vymenuje niekoľko inšpiratívnych kritérií: Svedok má kríž v srdci, a nie iba na krku; všetkých vidí ako bratov a sestry, za ktorých Ježiš dal život; nepamätá si krivdy z minulosti, nenarieka nad prítomnosťou. Nepoužíva podvodné spôsoby a svetskú moc na presadenie svojich ideí; nechce vnucovať sám seba a svojich, ale obetovať svoj život za iných. Svedok kríža nasleduje len jednu stratégiu, tú Majstrovu. Nestará sa o prízemné víťazstvá, pretože vie, že Kristova láska je plodná v každodennom živote a všetko pretvára, no zvnútra ako semienko, ktoré padlo do zeme, zomrelo a prináša ovocie. Pokánie, predsudky, svedectvo, to sú tri veci, ktoré musíme mať na pamäti pri napĺňaní výzvy Druhej adventnej nedele „Pripravte cestu Pánovi“.

Tretia adventná nedeľa

V evanjeliu Tretej adventnej nedele ma zvlášť zaujala posledná veta. Evanjelista konštatuje, že Ján Krstiteľ „ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium“ (Lk 3, 18). Pripomenulo mi to výzvu ku kreativite, tvorivosti, o ktorej František hovoril v bratislavskej katedrále. 

„Radosťou evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami, sú rozdielne.“ V príhovore na stretnutí  s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a katechétmi pripomína tvorivosť svätých Cyrila a Metoda: „zapálení túžbou po ohlasovaní evanjelia vymysleli novú abecedu, aby mohli preložiť Bibliu, liturgické texty a kresťanskú náuku… Vymysleli nové jazyky na šírenie evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu, s ktorým sa stretali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru.“ A pýta sa: „Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko?“

Pápežova výzva je vcelku zrejmá: Nájdite „nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie evanjelia!“ To je príliš veľká úloha na to, aby ju vládali splniť len biskupi s kňazmi, rehoľníkmi a katechétmi. Bez vás to nedokážeme! Bez tvorivosti mám a otcov sa nevieme prihovoriť najmenším, bez životných skúseností starkých zase chýba našej tvorivosti hĺbka. Bez svedectva obetavých, chorých, trpiacich…, to vzdáme ešte skôr než začneme. 

Ján Krstiteľ „ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium“. Nech je nám inšpiráciou do tretieho adventného týždňa.

Štvrtá adventná nedeľa

Napokon sa na krátko pozrime na scénu Štvrtej adventnej nedele. Dojatá Alžbeta sa pýta Márie: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). V jednom rozhovore pred Františkovou návštevou mi známa povedala, že je sklamaná, pretože Rómovia si nezaslúžia, aby sa s nimi pápež stretol. Mala pravdu, nezaslúžili si to. Ani Rómovia, ani členovia ekumenickej rady cirkví, ani Židia na Rybnom námestí, ani biskupi a ostatní v bratislavskej katedrále. Nezaslúžil som si to ani ja na košickej Lokomotíve. Všetci by sme sa mohli pýtať: „Čím som si zaslúžil, čím som si zaslúžila, že Matka Cirkev prichádza ku mne?“ No našťastie to najdôležitejšie vôbec nie je o našich zásluhách. Hoci sme právom hrdí na dobrý dojem, ktorý sme na pápeža urobili (stačí si prečítať jeho príhovor na generálnej audiencii týždeň po návšteve), bolo by neúctivé a plytké zostať len pri dojmoch.

Ikonopisci s obľubou zachytávajú z Máriinej návštevy moment objatia s Alžbetou. Františkovu púť by sme mohli popísať aj ako moment, keď skrze pápeža Matka Cirkev objíma svoje deti na Slovensku. V Košiciach to povedal otvorene: „Prinášam vám objatie celej Cirkvi.“ A na záver svätej omše v Šaštíne sa vyznal, že aj on sa medzi nami cítil objatý: „Nastal čas rozlúčky s vašou krajinou. Pri tejto Eucharistii som vzdával Bohu vďaky za to, že mi umožnil prísť sem medzi vás, aj za to, že som mohol ukončiť svoju púť v nábožnom objatí vášho ľudu.“

Čo ďalej? Alžbeta, Mária i František nám dali príklad „Cirkvi objímanej a objímajúcej“. Nech nikto nie je vylúčený z objatia Cirkvi. S Máriinou náhlivosťou sa najneskôr v poslednom adventnom týždni vydajme znova aj na túto cestu.

Naša Žilinská diecéza, č. 12/2021, s. 6-7.