DPK / VI. Katechéza a niektoré bioetické otázky

  • Charakteristika
    : V téme sa zameriame na analýzu vybraných bioetických otázok, ako ju približuje DPK 373-378. Zvlášť sa dotkneme genetických manipulácií verzus terapeutických zásahov a problematiky gender ideológie. Pokúsime sa mať na zreteli pohľad tých, pre ktorých viera a zjavenie nie sú zdrojom poznania.
  • Kľúčové slová: genetika, stvorenie, gender, ohlasovanie
  • Prezentácia na stiahnutie (PPTX)
  • Ďalšie kapitoly (https://www.dkuza.sk/2022/12/DPK.html)

Úvod

Kde je hranica medzi dobrom a zlom? Kto rozhodne v sporných otázkach? Čo v prípade, že nemáme dostatok informácií?

My kresťania máme na túto dilemu pomerne jednoduchú odpoveď: „Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31). Podľa nás sú život a dobrota stvorenia založené na tomto pôvodnom Božom požehnaní a to je aj jedným z východísk kresťanskej bioetiky. 

Veríme, že je dobré všetko, čo Boh urobil. A veríme tomu aj v prípade, že sa nám to tak celkom nejaví. Boh stvoril aj parazity a vulkanickú činnosť. Veríme teda, že sú dobré, hoci nám ich činnosť škodí. K stvoreniu pristupujeme ako tí, ktorým bolo zverené, aby ho chránili a privádzali k rastu. „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1,28)

Ale čo tí, ktorí nepristupujú k stvoreniu s vierou? Tak ako my, aj oni vidia niečo z toho, čo Boh urobil. No na rozdiel od nás neveria, že to urobil Boh alebo že je to všetko dobré. Ich bioetika bude preto odlišná od našej, pretože jej chýba jeden z kľúčových pilierov, na ktorom všetko stojí.

Toto naše východisko im nemôžeme vnútiť. „V katolíckej sfére sa bioetika pohybuje v racionálnej rovine,“ ktorá musí byť spoločnou bázou pre všetkých, no naša etika je inšpirovaná aj „znalosťami o Božom zjavení, ktoré je základom pre kresťanskú antropológiu“ a ktoré sú nekatolíkom cudzie (DPK 373). 

Ak chceme, aby prijali naše princípy, musíme ich najprv priviesť k viere v dobrého Boha, ktorý „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31). Ak sme na ohlasovanie viery rezignovali, musíme sa zmieriť s ich oklieštenými pohľadmi a naša argumentácia sa musí obmedziť len na racionálnu rovinu.

Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). 

Všetko bolo dobré. Ale aj my musíme uznať, že mnohé dobrým nezostalo. Niektoré stvorenia sa úplne obrátili k zlu (padlí anjeli), iné mu niekedy prepadnú (ľudia) a ďalšie môžu byť zdeformované či pokazené (choroby, zranenia, deformácie, anomálie…), čím sa dostávajú do nesúladu s Božím plánom.

Terapeutický zásah vs. manipulácia

Vedecký rozvoj a jeho technologické aplikácie v biologickej oblasti zlepšili životné podmienky ľudí. Genetika má v tomto vývoji mimoriadne dôležité miesto. Cirkev je vďačná všetkým, ktorí sa usilovne a s veľkorysým nasadením venujú výskumu v tejto oblasti. 

Ale zároveň s objavovaním nových možností sme si stále viac „vedomí, že nie všetko, čo je technicky možné, je morálne prijateľné. Je potrebné zvážiť etický rozmer výskumu a jeho aplikácií. Technicky efektívna činnosť by totiž mohla byť v rozpore s dôstojnosťou osoby.“ (DPK 374)

Preto musia zodpovední rozlišovať medzi terapeutickým zásahom a manipuláciou, zjednodušene by sme mohli povedať, že medzi opravou a úpravou. Napríklad „terapia zameraná na nápravu genetických anomálií bude legitímna, pokiaľ bude podporovať dobro osoby bez toho, aby ovplyvnila jej identitu a integritu; v tomto prípade sa nemení ľudská prirodzenosť.“

Na druhej strane zásah, „ktorý mení identitu ľudského druhu, je nezlučiteľný s úctou k osobe.“ (DPK 375)

Lenže ktorá iná autorita ak nie Boh určí, čo je a čo nie je zlúčiteľné s úctou k osobe? Pamätajme na to, že máme na zreteli neveriacich!

„Pri genetických experimentoch je potrebné postupovať veľmi opatrne, a to najmä v súvislosti s rizikom eugeniky, ktorá v skutočnosti diskriminuje ľudí.“ (DPK 376)

Gender

Podobný problém prináša aj ideológia, rozšírená pod názvom gender. V tomto prípade sa spochybňuje zjavený fakt: „muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27) a „hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). Podľa tejto pozície rodová identita už nie je pôvodným údajom, ktorý musí človek prijať a naplniť významom, ale skôr sociálnou konštrukciou, o ktorej sa rozhoduje autonómne, úplne oddelene od biologického pohlavia. 

Všimnite si, že Direktórium hovorí, že sa jedná o zjavený fakt. Ak neprijímame Božie zjavenie, rozdiely medzi mužmi a ženami skutočne môžu byť vnímané relatívnejšie ako v minulosti. Pretože vonkajšie pohlavné znaky sa dajú zmeniť. Dnes existujú možnosti tranzície. Súčasťou procesu je hormonálna terapia, operačné zákroky a plastická chirurgia.1 Ak sa človek naviac identifikuje s opačným pohlavím, odpadá aj argument psychický. Schopnosť darovať život (plodnosť) ako argument nie je prijímaná. Naviac časom môže veda vyriešiť aj túto ťažkosť. 

„Človek popiera svoju vlastnú prirodzenosť a rozhoduje sa, že je to on, kto ju vytvára.“ (DPK 377) Lenže profánna spoločnosť neakceptuje ani argument ľudskej prirodzenosti.

Zjavenie hovorí o stvorení človeka ako muža a ženy. Lenže je nemálo mužov a žien, ktorých situácie je zložitejšia, pretože pociťujú intenzívnu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. „Pohľadu viery nie je sexualita len fyzickou skutočnosťou, ale osobnou realitou, hodnotou, ktorá je zverená do zodpovednosti osoby. Sexuálna identita a existenciálne prežívanie by tak mali byť odpoveďou na pôvodné Božie volanie.“ (DPK 377) Opäť však narážame na to, že sa jedná o argument zjavenia, ktorý nemusí byť neveriacimi akceptovaný.

Uvedené otázky bioetiky sú výzvou pre katechézu a jej formačnú funkciu. Všimnime si, že sa tu hovorí o funkcii formačnej, nie informačnej.

Jedna vec sú základné princípy, ktoré sme povinný poznať a aplikovať a druhá to, čo odovzdávame tým, ktorí sú nám zverení. Vo vzťahu k nim katechéza zdôrazňuje základné prvky ohlasovania viery:

  • Boh je počiatočným a konečným vzorom života od počatia až po prirodzenú smrť; 
  • osoba človeka je vždy jednotou ducha a tela; 
  • veda je v službe človeka; 
  • život treba prijať v akomkoľvek stave, pretože je vykúpený veľkonočným tajomstvom Ježiša Krista (DPK 378).

Toto sú okruhy, na ktoré sa musí naša katechéza sústrediť vo vzťahu k spomenutým bioetickým otázkam, ak má byť zmysluplná, formujúca a ak má byť katechézou.

Našim cieľom je nie len aby prijímatelia vedeli, že „Boh je počiatočným a konečným vzorom života…“, ale aby verili Bohu a prijímali ho ako svoj referenčný bod vo vzťahu k životu svojmu i ostatných „od počatia až po prirodzenú smrť.“ Aby nie len vedeli, ale vždy konali podľa princípu, že ľudská osoba je jednotou tela a duše. Aby pristupovali k vede ako k nástroju v službe človeka. A aby prijímali život, svoj i druhých, v každej situácii, v „šťastí i nešťastí, zdraví i chorobe.“ 

Záver

Tieto ciele nedosiahneme tým, že ich zahltíme informáciami, príkazmi a zákazmi. Nepomôže, ak budeme zľahčovať ich ťažkosti, ironizovať ich otázky, strašiť pekelnými trestami. „Cirkev si je dobre vedomá zložitosti osobných situácií, ktoré niekedy prežívame konfliktným spôsobom. Nesúdi ľudí, ale pozýva, aby ich sprevádzala vždy a v každej situácii.“ (DPK 377)

Komentáre