DPK / VII. Aby každý cez katechézu zistil, že stojí za to veriť

  • Charakteristika:
    V téme sa zameriame charakteristiku povahy katechézy a vnútorného vzťahu medzi katechézou a kerygmou v intenciách DPK 55-65.
  • Kľúčové slová: kerygma, povaha katechézy, ohlasovanie, sloboda, spásonosná tonalita
  • Prezentácia na stiahnutie (PPTX)
  • Ďalšie témy (https://www.dkuza.sk/2022/12/DPK.html)

Úvod

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ (2Tim 4,2)
Týmito známymi slovami povzbudzuje Pavol svojho žiaka biskupa Timoteja v službe, ktorá mu bola zverená. Skúsme si na chvíľu predstaviť, že by mal Timotej pri čítaní týchto riadkov práve zlý deň a že by z neho vyhŕklo: „A načo?! Načo mám hlásať slovo, naliehať, usvedčovať, karhať a povzbudzovať?!“ Čo by sme mu odpovedali?

Timotejova fiktívna otázka je dôležitá, pretože v sebe zahŕňa dopyt po orientácii a cieli. Jedna z vecí, ktorú zrejme prinesie školská reforma (r. 2026) je aj zvýraznenie zmeny orientácie vyučovania z učiteľa na žiaka. Na prvom mieste tak nebude otázka, čo má urobiť učiteľ na vyučovaní, ale čo sa má stať so žiakom v dôsledku vyučovania. Je to logické, pretože vyučujeme preto, aby si žiak osvojil vedomosti (aby vedel), zručnosti (aby vedel ako, aby niečo dokázal), návyky (aby mu to išlo s ľahkosťou) a postoje (aby konal podľa osvojených hodnôt). Učiteľ má tieto štyri veci na zreteli a hľadá spôsob, akým ich docieliť.

Cieľ hlásania slova

Aký je cieľ hlásania slova? Aký je jej cieľ vo vzťahu k prijímateľovi? Pozrime sa ešte raz na Pavlove slová:
„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ (2Tim 4,2)
Koho má Pavol na mysli? Komu má Timotej hlásať slovo? Na koho môže aj naliehať? A koho si môže dovoliť aj usvedčiť alebo pokarhať?
Hlásať slovo má každému, veriacemu i neveriacemu.
Naliehať však má však zmysel len na tých, ktorí uverili, presnejšie majú aspoň prvotnú vieru, prežili prvotné obrátenie. Na čo má Timotej naliehať? Aby, keď už uverili, prijali Krista ako svojho Spasiteľa. Je to krok od viery v Ježiša ku dôvere Ježišovi.
Usvedčovať, karhať a povzbudzovať treba tých, ktorí uverili a prijali Krista. Ich treba povzbudzovať, aby sa odvrátili od svojich hriechov a obrátili naplno ku Kristovi. Pretože Kristus má riešenie na hriech. Tu je dôležité, že všetky tri slovesá patria spolu a Pavol k nim pridáva požiadavky trpezlivosti a múdrosti. Bez múdrosti, trpezlivosti a povzbudzovania je akékoľvek karhanie a usvedčovanie kontraproduktívne. 

Máme tu teda tri cieľove skupiny. Do prvej patria úplne všetci ľudia, adresáti prvotného ohlasovania. Druhá skupina je podmnožinou tej prvej, tvoria ju tí, ktorí majú aspoň prvotnú vieru. Tu katechéza napomáha vytvárať vieru. Tretia skupina, to sú tí, ktorí prijali Krista, sú podmnožinou druhej druhej skupiny, katechéza im napomáha harmonickému rastu vo viere.

Katechéza je vždy predovšetkým ohlasovaním viery, práve jej prostredníctvom má každý človek zistiť, že stojí za to veriť. Preto musí mať každé ohlasovanie evanjelizačný rozmer. Dnes nechápeme evanjelizáciu ako prvú etapu, ale ako súčasť každej našej činnosti.

Ohlasovanie už nemožno považovať iba za prvý stupeň viery pred katechézou, ale za konštitutívny rozmer každého okamihu katechézy. (DPK 57)

Máme samozrejme aj iné ciele, no tento jeden musíme mať stále na pamäti, musí byť prítomný v každom katechetickom úsilí: „Aby každý človek cez katechézu zistil, že stojí za to veriť“ a na základe toho aby uveril.

Pápež František v exhortácii Evangelii gaudium naznačuje, aké vlastnosti má takáto kerygmatická katechéza mať. Hovorí, že:
„Musí vyjadrovať zachraňujúcu Božiu lásku, ktorá predchádza morálne i náboženské povinnosti.“ U ľudí, ktorí prakticky nemajú vieru, treba klásť dôraz na Božiu lásku, nie náboženské povinnosti. To je to Pavlovo „Hlásaj slovo“, ktorého adresátom sú všetci, veriaci i neveriaci. 
Ďalej František upozorňuje, že katechéza „nesmie vnucovať pravdu“. Akákoľvek forma nátlaku, manipulácie a podobne sú neprijateľné.
„Má apelovať na slobodu.“ Práve naopak, má apelovať na slobodu a pozývať k slobodnému rozhodnutiu sa pre Krista.
Nenahraditeľnou súčasťou katechézy, a tu si musíme robiť spytovanie svedomia, je „opravdivá radosť, povzbudenie, životaschopnosť a harmonická celistvosť, ktorá ohlasovanie neredukuje na niekoľko doktrín.“ Radosť a povzbudzovanie, súlad v tom, čo hlásame, to je opak chaotickej improvizácie… 

Direktórium nám kladie za úlohu vylepšiť našu katechézu a ohlasovanie, vrátane vyučovania náboženstva v týchto oblastiach:

Charakter ponuky - to je už spomenutý apel na slobodu bez vnucovania pravdy.
Naratívna, emocionálna a existenciálna kvalita - naratívna katechéza je štýl, akým učil Ježiš; Direktórium tiež nabáda mať na zreteli emócie prijímateľa-
Rozmer svedectva viery - naša katechéza, ak má byť účinná, musí byť skôr svedectvom, než vyučovaním.
Vzťahový postoj - katechizácia nie je možná bez osobných vzťahov a bez vzťahu s Kristom, v skutočnosti je to on, kto katechizuje.
Spásonosná tonalita - celá katechéza je zameraná na spásu. 

Záver

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ (2Tim 4,2)

Načo? „Aby každý človek cez katechézu zistil, že stojí za to veriť,“ aby uveril Kristovi, odvrátil sa od hriechu a v láske podriadil svoj život Bohu. 

Komentáre