Ako v raji / Modlitba v živote učiteľa náboženstva

  • Na stiahnutie:     Metodika (pdf), prezentácia (pptx)

V Knihe Exodus som našiel  rozprávanie (tak trochu aj) o učiteľoch náboženstva:

Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď bojovať s Amalekom! Ja budem stáť na končiari vrchu s Božou palicou v ruke.“ A Jozue urobil, ako mu uložil Mojžiš, a dal sa do boja s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na končiar vrchu. A kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, len čo ruky spustil, víťazil Amalek. Ale Mojžišovi ruky oťaželi. Tu vzali kameň a podložili mu ho, a on si naň sadol. Áron a Hur mu ruky podopierali jeden z jednej a druhý z druhej strany, a tak zostali jeho ruky v rovnakej polohe až do západu slnka. A Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča. (Ex 17,9-13)

Asi sa pýtate, kde sú tí učitelia náboženstva. Stačí text trochu parafrázovať, namiesto Mojžiša doplniť biskupa, miesto Jozueho svojho farára a miesto bojovníkov učiteľov náboženstva.

Takýmto spôsobom nazerá na vec Dikastérium pre evanjelizáciu v inštrukcii k Roku modlitby, ktorá sa priliehavo volá Nauč nás modliť sa. Je tam aj útla kapitolka s názvom Katechéza o modlitbe.1

Dostal som ako zadanie pripraviť z príležitosti Roku modlitby zopár poznámok o modlitbe v živote učiteľa náboženstva. Tak som sa spýtal som sa kolegyne, čo by chcela na vašom mieste k téme modlitby počuť ona. 

Biskup

Jedna z prvých vecí ktoré spomenula: „Určite im nehovor, že sa majú modliť aspoň hodinu denne.“ Náboženstvo učí už tridsaťdva rokov, takže dám na jej úsudok. Ak sa vám dá a máte na to priestor, modlite sa pokojne aj dve alebo tri hodiny denne. Ale ak nie, nemusíte si ešte kvôli tomu robiť ťažkú hlavu. 

Ak ste totiž od rána do západu slnka v prvej línii ostrého zápasu viery podobne ako boli Izraeliti v boji proti Amalekitom, nemôžete si dovoliť prestávku kedykoľvek vám napadne. Všetko je v poriadku, ak za vami stojí váš biskup a s rukami zdvihnutými v modlitbe vám kryje chrbát. Myslím že si môžete byť istí, že to robí.

Vychovávať k modlitbe a v modlitbe

„Ale nevrav im, že sa nemajú modliť“, opravila ma kolegyňa. Samozrejme to neznamená, že sa  nepotrebujeme modliť aj my sami. Koniec koncov bez modlitby by ani naša práca nemohla naplniť svoj cieľ. Modli sa ako môžeš.

Direktórium pre katechézu pripomína, že naše úsilie v službe slova dosiahne patričnú hĺbku vtedy, keď je naša katechéza preniknutá klímou modlitby. Keď nám zverených privedieme k tomu, že sa budú modliť s Ježišom a ako Ježiš, keď sa obracal na Otca, klaňajúc sa, chváliac, ďakujúc, prosiac, so synovskou dôverou, v obdive jeho slávy. (DPK 86) Vtedy si môžeme povedať, že sme vyhrali bitku ako Izrael, ktorý „porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča“ (Ex 17,3).

Hneď v ďalšom odseku menuje Direktórium celý arzenál zbraní, ktoré budeme k tomu potrebovať: „Na dosiahnutie týchto cieľov existuje niekoľko konsolidovaných spôsobov: čítanie Svätého písma v modlitbách, najmä prostredníctvom liturgie hodín a lectio divina; modlitba srdca, nazývaná Ježišova modlitba, úcta k Preblahoslavenej Panne Márii vďaka náboženským praktikám, ako je svätý ruženec, prosby, procesie atď.“ (DPK 87) Sú to stáročiami overené prostriedky, ktoré nestratili na účinnosti.

No aj keď sme v prvej línii zápasu, našou úlohou nie je poraziť Amaleka, ani žiadneho iného nepriateľa. Hoci hľadať kadejakých nepriateľov je dnes medzi katolíkmi na Slovensku pomerne trendy. „Úlohou katechézy je vychovávať k modlitbe a v modlitbe a rozvíjať kontemplatívny rozmer kresťanskej skúsenosti“ (DPK 86).

Ako v raji...

Ale ako? „Niekedy som rada, keď sa stihnem pomodliť v aute“, hovorila mi spomínaná kolegyňa. „A ešte s deťmi pred hodinou a po hodine. Ale vždy sa to nedá“, pokračovala kolegyňa. Ako sa modliť a učiť modlitbe iných? 

Ako v raji. Chcem vám dať do pozornosti inšpiratívny text z Knihy Genezis. Čuduj sa svete, už tam poznali niektoré ťažkosti, s ktorými sa potýkame aj my. 

Keď Adam jedol zo stromu, zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl.“ Vravel mu: „Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!“ Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ Potom povedal Pán, Boh, žene: „Prečo si to urobila?!“ A ona odpovedala: „Had ma naviedol, i jedla som.“ (Gn 3,9-13)

Boh „sa za denného vánku prechádzal po záhrade“ (Gn 3,8). Možno práve horúčava trochu ustúpila a on sa vybral do záhrady, aby sa porozprával so svojimi milovanými. Poznáte to, občas tušíme, že ten druhý sa potrebuje vyrozprávať, ale nevie ako na to. A tak nenápadne vytvoríme príležitosť.

Boží milovaní, Adam a Eva, sa nutne potrebovali rozprávať s Bohom. A moc sa im do toho nechcelo. Tak to je, čím menej cítime potrebu hovoriť s Bohom, tým viac modlitbu potrebujeme.

Boh vie, čo sa stalo. A tak sa prechádza záhradou, akoby náhodou vstupuje na miesta, kde sa jeho milované, predčasne dospelé deti zvyčajne zdržujú. Je diskrétny. Nechce ich zaskočiť alebo zahanbiť. Preto každú chvíľu volá: „Kde si?“ (Gn 3,9).

Modlíme sa s vierou

My veriaci pristupujeme k modlitbe s vierou. A teraz nemám na mysli vieru, že Boh môže urobiť to, o čo ho žiadame. Myslím tým iné tri aspekty.

1. Veríme, že Boh je prvý. Príbeh z rajskej záhrady naznačuje, že iniciatíva je na Božej strane. Niekedy to vyzerá tak, že človek si na Boha a modlitbu spomenie až vtedy, keď mu tečie do topánok. Ale my veríme, že už to, že sa na Boha obrátime hoci aj vtedy, je jeho dielom.

„Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre,“ hovorí Katechizmus, „či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe“ (KKC 2567).

„Zjavenie modlitby sa v Starom zákone uskutočňuje medzi pádom a pozdvihnutím človeka, medzi bolestným zvolaním Boha na svoje prvé dieťa: ‚Kde si?… Čo si to urobila?‘ (Gn 3,9.13) a odpoveďou jednorodeného Syna pri jeho príchode na svet: ‚Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu Bože‘ (Hebr 10,7)“ (KKC 2568).

2. Duch Svätý. Väčšinou si tú Božiu otázku, to volanie „Kde si?“ ani nevšimneme. Nie preto, že by Boh nevolal dosť nahlas. Preto, lebo naše zmysly, deformované (nie len prvým) hriechom nie sú práve schopné zachytiť Boží hlas. A predsa sa začneme modliť. 

Tak to hovorí aj Direktórium: Modlitba je predovšetkým Boží dar; v skutočnosti u každého pokrsteného „Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). (DPK 86) Je to dar, ktorý máš. Len ho treba vybaliť. Modlitba je odpoveď Bohu, ktorú v nás „vykríkne“ Duch Svätý.

3. Modlíme sa s vierou, že nás vypočuje.2 Nie že neodmietne spraviť to, čo žiadame, možno odmietne. Veríme, že nás bude počúvať. Že sa zaujíma o to, čo mu hovoríme. Že mu stojíme za to, aby si nás vypočul. Duch Svätý v nás prebúdza túžbu byť vypočutí. Pripomína mi to zvolanie, ktoré pripájame k našim prosbám pri svätej omši: „Prosíme ťa, vyslyš nás.“ To doslovne to znamená prosbu aby nás počúval, nie aby urobil všetko tak, ako žiadame.

Modlitba ako povinnosť

„Adam, Eva, kde ste?“ volal Boh v záhrade. Predstavujem si to tak, že sa tam prechádzal dovtedy, kým konečne nevyliezli spoza kríkov a nedovliekli sa k nemu s výrazom puberťákov, ktorých niekto konečne odtrhol od mobilu. Možno sa pritom tvárili že prišli len preto, že musia.

„Musím sa modliť?“ pýtajú sa niekedy adolescenti tým presne vymeraným tónom hlasu, ktorý privedie k pochybnostiam aj najotrlejších rodičov a učiteľov náboženstva. Normálne sa potom pýtame, či to má zmysel, keď je to akoby nasilu a bez srdca.

Modlitba je školou dokonalosti. „Keby sme boli dokonalí, modlitba by nebola povinnosťou, ale potešením,“ hovorí C.S. Lewis. „Raz, ak Boh dá, to tak bude. To isté platí aj o mnohých iných veciach, ktoré sa zdajú byť povinnosťou. Keby som miloval svojho blížneho ako seba samého, väčšinu skutkov, ktoré sú mojou morálnou povinnosťou, by som konal tak spontánne, ako spontánne spieva škovránok alebo vonia kvetina.“3

Musím sa modliť každý deň podobne, ako musí žiak každý deň chodiť do školy.

Áno, niekedy sa s modlitbou trápime, pretože sme príliš ponorení do iných vecí, v dialógu s Bohom nám prekáža hriech, alebo „sa bojíme jeho požiadaviek, ktoré by sa mohli stať príliš jasnými.“4  To bol zrejme dôvod, prečo sa do rozhovoru s Bohom nechcelo Adamovi a Eve.

Ale základná ťažkosť spočíva v tom, že nie sme dokonalí. Možno včera sprevádzali tvoju modlitbu pocity útechy a blaženosti. Nechcem strašiť, ale zrejme už pozajtra budeš modlitbu pociťovať ako strašné bremeno. Je to škola. V škole sa nemusíme vždy cítiť príjemne. Chodíme tam preto, aby sme sa niečo naučili, aby sme získali potrebné vedomosti, zručnosti a návyky. To je cieľ, na ktorý treba pamätať.

Druhá otázka je, či potrebujeme modlitbu. Poznáte to puberťácke: „A to je na čo dobré!“ Áno, modlitba je potrebná. A čím viac má človek pocit, že ju nepotrebuje alebo že je modlitba luxus, ktorý si nemôže dovoliť, tým je pre neho potrebnejšia. Je to jedna z tých ciest, ktorých plnú dôležitosť a zmysel pochopíme až vtedy, keď dôjdeme do cieľa. Ešte nie sme v cieli.

Priatelia, nenechajte sa odradiť nechuťou detí, žiakov alebo študentov, ani vlastnou neistotou. Radšej ako či sa modliť sa pýtajme ako sa modliť. Dobrý učiteľ sa nenechá odradiť tým, že jeho žiakov to práve nebaví a nevzdá to len preto, že niečomu nerozumejú. Dobrý učiteľ hľadá spôsob, ako učiť tak, aby žiaci porozumeli a aby ich ešte k tomu aj škola bavila. Poďme sa preto pozrieť na to, kedy a ako sa modliť.

Kedy sa modliť?

Kedy? Apoštol Pavol má veľmi pekné slovo: „Ustavične“. Teda bez ustania, vždy, pravidelne, vytrvalo… 

Ustavične, teda tak, ako sa rozprávame s ľuďmi, ktorých ľúbime. Tak, ako sa ustavične rozprávaš so svojím manželom alebo s deťmi. Ustavične neznamená stále. Znamená to vždy, keď sa dá, keď je to vhodné, zvlášť vtedy, keď to jeden z vás potrebuje. Niekedy je to viac, inokedy menej.

A potom sú tu tie rozhovory, ktoré sú súčasťou nejakého pravidelného rituálu. Napríklad každý deň keď príde manžel z práce, si dá s manželkou kávu a rozprávajú sa. Robia to tak vždy. Aj vtedy, keď sú spokojní, ale aj vtedy, keď sú frustrovaní, unavení alebo znechutení. Dokonca aj keď im nie je do reči. Tomu sa hovorí rituál. Ak by ho jedného dňa vynechali, deti by vedeli, že niečo nie je v poriadku.

Ráno a večer

S modlitbou je to podobné. Dôležitá je tá spontánna, kedykoľvek, zvlášť vtedy, keď pociťujeme potrebu modliť sa. Ale nemenej dôležitá je aj tá, ktorá je pravidelným rituálom. Koniec koncov možno to v tom príbehu z raja bolo tak, že Boh sa v záhrade prechádzal každý deň v rovnakom čase. A bol to čas, kedy jeho deti s istotou vedeli, že je tam iba pre nich.

Takýmto rituálom je aj spoločná ranná a večerná modlitba. Jej najväčšia hodnota nespočíva v tom, že sme pri nej vždy stopercentne pozorní a sústredení. Nakoniec ráno sme možno ešte neprebudení a večer zase unavení. Hodnota rannej a večernej modlitby je v tom, že je spoločná a že je pravidelná. Nech sa deje čo sa deje. Dáva nám stabilitu, je pevným bodom. 

Príklad: Keď majú rodičia medzi sebou konflikt, deti to väčšinou vytušia, rodičia to môžu skrývať koľkokoľvek. Ale keď, napriek nejasnému napätiu, ktoré všetkých zneisťuje, zachovávajú pravidelné spoločné rituály, všetci z toho podvedome čerpajú istotu, že to zase bude dobré.  

Nevzdajte sa spoločnej modlitby ráno a večer. Ak vám to nefunguje tak ako to robíte teraz, hľadajte iný spôsob. Je iné modliť sa spolu s malými deťmi, iné s puberťákmi a iné, keď sa modlíte sami dvaja, lebo vaše dospelé deti už odišli z domu alebo jednoducho dozrel čas, aby aj v tejto veci išli svojou vlastnou cestou. Nájdite formát, ktorý je vhodný pre vás.

Ako sa modliť?

1. Spolu. 2. Pravidelne. 3. Primerane veku, schopnostiam, okolnostiam, výdrži, etape na ceste viery.

4. Celým telom. Pre niekoho to znamená kľačať, pre iného sedieť. Dieťa s ADHD možno bude, na rozdiel od človeka s osteoporózou, pobehovať po izbe alebo sa váľať po koberci. Kľúčové je, ktorá poloha tela vám pomáha a zároveň neobmedzuje druhých. Samozrejme to, čo je v poriadku pri spoločnej modlitbe doma, nemusí byť vhodné pri spoločnej modlitbe niekde inde. 

5. Rukami. Jedným z najskvelejších darov, ktoré sme dostali od Pána, sú aj naše ruky. Okrem iného sú výbornou pomôckou aj pri modlitbe, pretože nám pripomínajú ako sa modliť.

Ako sa modliť rukami?5

1. Ďakujeme ti za… Modlitba vďaky (palec)

2. Je mi ľúto, že… Modlitba ľútosti (ukazovák)

3. Prosíme ťa o… Prosebná modlitba za seba (prostredník)

4. Prosíme ťa za… Prosebná modlitba za druhých (prstenník)

5. Chválime ťa za… Modlitba chvály (malíček)

Chváliť Pána za skončený deň, prosiť za chorých príbuzných, alebo mu ďakovať hoci aj len za popoludnie strávené hraním sa s kamarátmi, pomáha deťom rozpoznať požehnania prijaté od Pána počas dňa. Takouto modlitbou piatich prstov sa môžu aj deti učiť spontánnej modlitbe. A nielen deti, každému z nás môže pomôcť viesť dialóg s Ježišom, stávať sa skutočnými Pánovými priateľmi a zverovať mu svoje potreby, túžby a starosti.

Pre pravidelnú modlitbu sú skvelé základné kresťanské modlitby, teda tie, ktoré sa stali súčasťou kresťanskej tradície posledných storočí a ktoré mnohí z nás dostali ako dar od starých rodičov, či iných príbuzných.6 Aj ony prispievajú k tomu, aby mali naše spoločné večerné či ranné modlitby charakter rituálu. 

A keď už spomínam tie ruky, Pápež František nám radí spoločnú večernú modlitbu zakončiť znakom pokoja, aby sme nešli spať nahnevaní pre niečo, čo sa počas dňa udialo.

Na záver sa chcem ešte raz vrátiť k jednej myšlienke z Direktória pre katechézu: 

„Úlohou katechézy je vychovávať k modlitbe a v modlitbe a rozvíjať kontemplatívny rozmer kresťanskej skúsenosti“ (DPK 86).

Katechizácia je aj výchovou k modlitbe v modlitbe. Tak, ako biskup, prvý katechéta diecézy, ktorý ťa poslal (kánonická misia je to poslanie) do prvej línie, stojí za tebou a modlitbou sprevádza tvoj zápas, tak sa aj ty postav za svojich žiakov a študentov v ich zápasoch o vieru a život.

„Najsvätejšia Panna Mária“, ktorá žiariš „ako príkladná katechétka, učiteľka evanjelizácie a cirkevný vzor odovzdávania viery“ (DPK 428), oroduj za nás. 

„Pane, nauč nás modliť sa!“ Amen.

Poznámky:

  1. DICASTERY FOR EVANGELIZATION, Teach us to pray, s. 53-57. In: https://www.iubilaeum2025.va/content/dam/iubilaeum2025/foto-sezioni/2024-anno-della-preghiera/insegnaci-a-pregare/pdf/nuovi/TEACH-US-TO-PRAY---Living-the-Year-of-Prayer.pdf.
  2. LEWIS, C.S., Průvodce modlitbou. Dopisy Malcolmovi. Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství, 1997, s. 47.
  3. LEWIS, C.S., Průvodce modlitbou, s. 95.
  4. LEWIS, C.S., Průvodce modlitbou, s. 94.
  5. https://proverbs31mentor.com/teach-your-children-how-to-pray/
  6. Dicastero per l’Evangelizzazione, Insegnaci a Pregare, s. 37n. In: https://www.iubilaeum2025.va/content/dam/iubilaeum2025/foto-sezioni/2024-anno-della-preghiera/insegnaci-a-pregare/pdf/nuovi/INSEGNACI-A-PREGARE---Vivere-lAnno-della-Preghiera.pdf.

Komentáre

Zverejnenie komentára