Pôst23 / V. Kráčať k Životu
Na Štvrtú pôstnu nedeľu sme čítali evanjeliové rozprávanie o uzdravení slepého od narodenia a na pozadí jeho príbehu sme vnímali Krista, ktorý „priviedol k svetlu viery ľudstvo kráčajúce v temnotách.“ Počas týždňa sa určite viacerí z nás ku rozprávaniu vrátili, čítali príbeh po jednotlivých dejstvách (domáca úloha) a uvažovali, aké svetlo toto evanjelium prináša do ich života.
V evanjeliu Piatej pôstnej nedele zaznieva z Ježišových úst príkaz: „Lazár, poď von!“ A Lazár vyšiel z hrobu.
Čo je tvojím „hrobom“? V čom zostávaš stále, napriek všetkému pôstnemu úsiliu, uzavretý? Čím si zavalený? Čo je v tvojom živote zatuchnuté? Čo ťa zväzuje ako mŕtvolné plachty a bráni ti slobodne kráčať za Kristom? Nech je to čokoľvek, Pán má nad tým moc a hovorí aj ku tvojmu srdcu: „Poď von!“ Neboj sa, vykroč. Ak ťa zväzuje hriech, priznaj ho a popros o odpustenie, on prikazuje svojim služobníkom: „Porozväzujte ho“, napríklad vo sviatosti zmierenia, „a nechajte ho odísť!“
Modlitba
Ďakujeme ti Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože, skrze nášho Pána Ježiša Krista. Lebo on ako opravdivý človek plakal nad svojím priateľom Lazárom a ako večný Boh vzkriesil ho z hrobu. Zmiloval sa nad celým ľudstvom a svätými tajomstvami nás privádza k novému životu. Amen.
Katechéza
Jedna z najstrašnejších vecí, ktorou mohol byť potrestaný staroveký človek, bolo, že mu bolo odopreté miesto v hrobe. Byť pozbavený pochovania sa pokladalo za hrozné nešťastie. Vlastne je to jeden z najťažších trestov, ktorým hrozia proroci bezbožníkom. V čase vojny sa dodnes zastavujú boje, aby mohli vojaci pochovať mŕtvych. Pochovávať mŕtvych je jedným zo skutkov telesného milosrdenstva. Zvyk kresťanov pochovávať zomrelých v katakombách a na cintorínoch pripomína spoločnú spálňu.1 Pre Ježišových súčasníkov je hrob zároveň nečistým miestom (por.: Nm 19,6), preto sa bránia kontaktu s ním a pred Veľkou nocou sú hroby označené bielym vápnom (por.: Mt 23,27). No dnešné evanjelium nie je o tom, ako v hrobe zostať, ale o Ježišovej výzve: „Poď von!“
Ak prvé čítanie vnímame v jeho kontexte, potom vidíme, že v rozprávaní nejde o skutočné vzkriesenie. Perikopa je súčasťou Ezechielovho videnia údolia vysušených kostí. Tie predstavujú izraelský národ, ponížený a zdrvený, odvedený do zajatia, odsúdený na postupnú asimiláciu a zánik. Proroctvo im dáva nádej, že vo vyhnanstve nezaniknú, že Jahve ich opäť vyslobodí, zjednotí a privedie do ich krajiny.
Ani v žalme v skutočnosti nejde priamo o hrob a volanie mŕtveho. Spomínanou hlbinou je hriech, v ktorom sa žalmista topí.
Napriek tomu obidva texty, tak ako sú vybrané, nás pripravujú na prijatie posolstva evanjelia o vzkriesení. V rozprávaní o Lazárovi je vyjadrené naratívnym spôsobom, no zároveň je zahalené rúškom obraznej reči. Naproti tomu v druhom čítaní vyjadruje apoštol Pavol evanjelium vzkriesenia stručne a jasne: "Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás."
Zároveň v súvislosti so vzkriesením spomína Ducha Svätého, čo sme v náznaku videli aj v prvom čítaní. Nie nadarmo v Nicejsko-carihradskom symbole vyznávame vieru v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa. Duch Svätý je ten, ktorý oživí mŕtve kosti („vložím do vás svojho ducha a ožijete“) i smrteľné telá veriacich v Krista („skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“).
V. Kráčať k Životu-Prez od používateľa DKU DCZA
Znamenie
V Apoštolskom vyznaní viery vyznávame, že veríme „vo vzkriesenie tela a v život večný.“ Ale nečakáme, že by naše vzkriesenie malo podobu toho Lazárovho. Ježišovo „Lazár poď von“ ho vrátilo späť do života. Ale časom musel brat Marty a Márie opäť zomrieť, opäť sa vrátil do hrobu. Symbolicky je to vyjadrené tým, že keď vyšiel z hrobu, „nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou.“ Plátno a šatku si berie z hrobu takpovediac zo sebou, pretože ich bude čoskoro znovu potrebovať. Na rozdiel od neho Ježiš opustil hrob, no plachty i šatka zostali dnu. O kapitolu ďalej čítame o zástupoch, ktoré smerovali do Betánie:
„Veľké množstvo Židov sa dozvedelo, že je tam, a prišli nielen kvôli Ježišovi, ale aby videli aj Lazára, ktorého vzkriesil z mŕtvych. A veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára, lebo preň mnohí Židia odchádzali a uverili v Ježiša.“ (Jn 12,9-11)
Zdá sa ale, že tak nakoniec neurobili. O ďalších Lazárových osudoch hovoria už len legendy, no žiadna z nich netvrdí, že by bol zabitý skoro, naopak, dávajú mu ešte okolo 30 rokov života. Najstaršie legendy pochádzajú zo 7. storočia. Niektoré ho označujú za biskupa a mučeníka na Cypre, iné uvádzajú, že z Palestíny prešiel do Galie (Francúzsko). Tam ho osobitne uctievajú v mestách Marseille, Autun a Avallon, avšak táto úcta je preukázateľná až od 11. storočia.
Prečo Ježiš vzkriesil Lazára? Mohlo by sa zdať, že je iba pohnutý súcitom a nechá sa unášať emóciami. No nie je to tak. Ale z kontextu nie je celkom jasné, či je mu smutno z Lazárovej smrti, alebo z ľudí okolo. Niektoré preklady uvádzajú, že bol znechutený. Vzkriesenie Lazára je posledným z Ježišových siedmich znamení v Jánovom evanjeliu (prvé bolo na svadbe v Káne). Znamenia sú zázraky, v ktorých sa Ježiš zjavuje a privádzajú k viere.
Všimnite si, čo hovorí Ježiš:
- „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ (Jn 11,4) Ježiš kriesi Lazára, aby bola zjavená Božia sláva.
- „Aby ste uverili.“ (Jn 11,15) Vzkriesenie Lazára má priviesť k viere učeníkov. Oni už samozrejme uverili, ale ich viera sa má prehĺbiť. Je to zároveň príprava na Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie.
- „Veríš tomu?“ (Jn 11,26) „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (Jn 11,40) V oboch veršoch ide o prehĺbenie viery Marty.
- „Ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ (Jn 11,42) Ježiš vzkriesi Lazára, aby tak prebudil vieru okolostojacich. A tento zámer sa naplnil, ako to vidno z ďalšieho verša.
- „Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.“ (Jn 11,45)
Nový život
Predposledné znamenie (uzdravenie slepého) ukazuje na Ježiša ako na svetlo a posledné siedme znamenie indikuje Ježiša, ktorý je totožný so životom, ktorý sám dáva.
Ježišov imperatív „Lazár, poď von!“ nie je len výzvou vyjsť z hrobu. Podobne ani naše pôstne úsilie sa nekončí tým, že vystúpime z hrobu svojich hriechov – necháme sa rozviazať vo sviatosti zmierenia. Lazár nielen vyšiel z hrobu, ale tiež kráčal ku Ježišovi, ktorý je vzkriesenie a život. A všetky legendy sa zhodujú aspoň v tom, že po navrátení do života žil život nový, život učeníka. A nielen on, pretože aj jeho sestry, aj Dvanásti i mnohí iní odišli od hrobu zmenení.
Túto myšlienku pekne ilustruje nedeľná prefácia:
Ježiš ako opravdivý človek plakal nad svojím priateľom Lazárom a ako večný Boh vzkriesil ho z hrobu. Zmiloval sa nad celým ľudstvom a svätými tajomstvami nás privádza k novému životu.
- Ježiš je skutočný človek, to je nakoniec téma, s ktorou sme sa stretli na Prvú pôstnu nedeľu. K tomu byť človekom patria aj emócie. Ježiš "ako opravdivý človek plakal nad svojím priateľom Lazárom."
- Ale Lazára nevzkriesil k životu preto, že bol pod vplyvom emócií, že mu Lazár chýbal alebo mu bolo ľúto Marty a Márie, či preto, že ho slová sestier zraňovali (ich slová sa totiž dajú pochopiť aj ako výčitky). Ježiš je pravý Boh, milovaný Syn Otca, ako sme to počuli na Druhú pôstnu nedeľu. A Lazárov návrat do života je Božím dielom, nie dielom človeka. "Ako večný Boh vzkriesil ho z hrobu."
Celé je to zároveň predobraz niečoho oveľa dôležitejšieho ako hovorí ďalej prefácia: "Zmiloval sa nad celým ľudstvom a svätými tajomstvami nás privádza k novému životu."
Sväté tajomstvá, to je len iné pomenovanie pre sviatosti. Na Piatu pôstnu nedeľu prechádzajú katechumeni (konvertiti, ktorí sa pripravujú na krst) posledným skrutíniom (skúškou) predtým, ako sa ich Kristus skrze Cirkev na Veľkonočnú vigíliu krstom, birmovaním a Eucharistiou privedie k novému životu.
My pokrstení budeme v tom istom čase, pri tej istej Veľkonočnej vigílii obnovovať svoje krstné sľuby, teda rozhodnutie žiť novým životom. S Kristom. Lebo on je Život.
Úloha
1. Prečítajte si vždy ráno jednu z otázok, ktoré sú súčasťou obradu obnovy krstných sľubov. Neodpovedajte na ňu slovom zriekam alebo verím, odpovedzte na ňu počas dňa konkrétnym skutkom.
- „Zriekate sa hriechu, aby ste mohli žiť v slobode Božích detí?“
- „Zriekate sa vábivých pokušení, aby vás neovládal hriech?“
- „Zriekate sa Zlého ducha, pôvodcu a kniežaťa hriechu?“
- „Veríte v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme?“
- „Veríte v Ježiša Krista, jeho jediného Syna a nášho Pána, narodeného z Márie Panny, umučeného a pochovaného, ktorý vstal z mŕtvych a sedí po pravici Otca?“
- „Veríte v Ducha Svätého, v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný?“
2. Preformulujte otázku na odpoveď, naučte sa ju naspamäť a pridajte ju v ten deň ku svojej večernej modlitbe. Napríklad: „Zriekam sa vábivých pokušení, aby ma neovládal hriech.“
Modlitba
Pane, požehnaj svoj ľud, ktorý očakáva dielo tvojho milosrdenstva, a daj, aby to, po čom z tvojho vnuknutia túži, z tvojej štedrosti aj dosiahol. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.