Jubileum 2025 / Pôstna katechéza o nádeji IV.
- Cieľ: Katechizovaní si vytvárajú návyk hľadať a budovať nádej aj v zdanlivo beznádejných situáciách.
- Kľúčové slová: Nádej, ťažké životné situácie, budovanie.
- Na stiahnutie:
IV. Dúfame, že všetko má svoj význam
Dúfame, že všetko má svoj význam. Toto je na nádeji (i viere) asi jedna z najťažších vecí. Väčšinou akosi ešte dokážeme veriť, že Boh dáva všetkému zmysel. No keď vidíme zomierať malé dieťa, keď niekto zomrie pri autohavárii, keď nejaký blázon necháva hynúť tisíce ľudí v nezmyselnej vojne, ktorú sám vyvolal, vtedy sa konkrétny zmysel danej udalosti hľadá ťažko.
V dnešnej téme chceme zamerať pozornosť nielen na hľadanie, ale najmä na budovanie nádeje aj v ťažkých situáciách, ktoré sú zdanlivo nezmyselné.
Hľadať nádej
V izbe, kde sa modlíme a kde aj občas ešte pracujem, máme obraz Ladislava Záborského. Je na ňom Ježiš ležiaci na zemi pod krížom. Nad ním sa skláňa Šimon z Cyrény. Naťahuje k ležiacemu Ježišovi (či skôr ku krížu) svoje ruky. Často sa na ten obraz pozerám. Je totiž pre mňa zdrojom nadprirodzenej nádeje i dôvery. Ak Boh dokázal dať zmysel najhroznejšiemu zločinu v dejinách – zabili sme mu Syna –, tak určite vie dať zmysel aj každému inému zlu, ktoré dopustí. A aký je zmysel Ježišovho utrpenia a smrti? Naše vykúpenie. Darovanie večného života. Pri pohľade na Ježiša pod krížom viem, že aj vyčíňanie Hitlera, Stalina či Mao Ce Tunga s miliónmi nevinných obetí Boh dopustil len preto, že vie z neho vyťažiť dobro, ktoré dané zlo a hrôzu (nedostatok dobra) mnohonásobne presahujú. Pre naše obmedzené myslenie a poznanie si to nevieme predstaviť, ale pohľad na kríž nám má zakaždým pripomenúť, že keď sa deje zlo, tak to nie je preto, že Boh to chcel (Boh nemôže chcieť nijaké zlo!), ale to dopustil, lebo rešpektuje naše rozhodnutia.
V modlitbe invitatória je jedna antifóna, pri ktorej sa vždy pozerám na spomínaný obraz: „Poďme, klaňajme sa Pánovi, veľkému Bohu.“ A vidím Ježiša pod krížom... Veľký Boh – víťazí slabosťou a smrťou. Pohľad na kríž nám dáva nádej aj v beznádeji...
Vstupovať s nádejou
Spomínaný obraz má pre mňa aj ďalší rozmer. Vidím Šimona, naťahujúceho ruky k Ježišovi, k jeho krížu. Hovorí mi o tom, že nádej, ktorú mám v srdci (že totiž všetko má svoj zmysel), mi dáva úlohu – vstupovať do tých udalostí, ktoré vo mne niekedy vyvolávajú hrôzu, a svojím postojom, zmýšľaním, modlitbou, konaním do nich prinášať dobro. Z ľudského pohľadu možno maličké, ale môže byť veľké v Božích očiach. Tak sa modlím za zomrelých na frontoch, tak posielam časť dôchodku tým, čo sú obeťami násilia, usilujem sa vydávať svedectvo o Božej dobrote, aby zúfalstvo či hnev na Boha nezachvátili srdcia ľudí, ktorí nemajú také poznanie Boha ako ja...
Budovať nádej
Ježišova situácia na spomínanom obraze je, aspoň zdanlivo, beznádejná. Pod krížom padol skôr, ako by dokončil svoje poslanie. Už nemá silu vstať, ísť ďalej a dokončiť to, prečo prišiel. Nedokáže to. Do tejto situácie vstupuje Šimon a takpovediac vlastnými rukami buduje nádej. Ježišovu nádej.
Biblické texty tejto nedele kladú otázky: Aký význam malo 400 rokov, ktoré Hebreji prežili v Egypte, časť z toho v ťažkom otroctve? Skutočne museli 40 rokov putovať po púšti, kým prišli do zasľúbenej zeme?
A čo márnotratný syn? Musel tak upadnúť? Nemohol Boh urobiť, aby ostal doma a tak dospel v múdrosti i veku? Mohol, ale Boh (aj cez mladíkovho otca) rešpektoval jeho rozhodnutie. Z príbehu zla, ktoré sa v ňom i okolo neho postupne dialo, napokon vznikol nádherný príklad toho, ako Boh dokáže aj také zlo obrátiť – spolu s obrátením srdca toho, kto to zlo pácha či dokonca nachádza v ňom záľubu.
Alebo starší brat. V podobenstve nenachádzame veľa toho, v čom by sme si z neho mohli zobrať príklad. No na jednej starobylej ikone, ktorá podobenstvo zachytáva, nachádzame namiesto staršieho brata Ježiša. Ježiš – starší brat – sa vydáva na cestu, aby mladšieho hľadal. Je pri ňom v tej zdanlivo najbeznádejnejšej chvíli, keď nevidí iné východisko, než jesť to, čo je určené sviniam. A je to Ježiš, skutočný starší brat, ktorý mladšieho povzbudzuje a opäť v ňom buduje nádej na otcovo prijatie.
Aplikácia
V tomto týždni vám dávam do pozornosti dve skupiny biblických textov. V prvej ide o pohnuté osudy Júdu a Tamary, Rachab, Moabky Rút a Betsabe. Pri čítaní ich príbehov objavíte všeličo, vrátane slabostí, hriechov a nerestí. Ako to Boh mohol dopustiť? Možno objavíte zmysel, keď dáte príbehy do súvisu s Ježišovým rodokmeňom.
Gn 38 (Júda a Tamar); Joz 2, 1 – 6; 6, 22 – 25 (Rachab); Rút 1, 1 – 5. 14 - 22; 4, 13 – 22 (Moabka Rút); 2 Sam 11, 1 – 4. 26 – 27; 12, 24 – 25 (Betsabe); Mt 1, 1 – 16 (rodokmeň)
Ani s egyptskými ranami to nie je také jednoduché. Veď priniesli utrpenie aj mnohým ľuďom, ktorí nemali nič spoločné s faraónovou politikou. Nedalo sa to aj inak? Aký to malo zmysel? Môže nám pomôcť porovnanie rozprávania o ranách, zaznamenané v Knihe múdrosti, so Žalmom 105.
Múd 16 — 19 (zmysel egyptských rán); Ž 105 (dejiny ako cesta uskutočňovania Božích prísľubov)
Podobným spôsobom môžete porovnať aj vlastné pohnuté príbehy, ovplyvnené vašimi hriechmi a zlyhaniami. Alebo rany, ktoré zasiahli ľudí okolo vás. Hľadajte v nich hlbší zmysel. Alebo ho tam vneste.
Téma nasledujúcej katechézy bude: Mária, Matka nádeje.
Téma budúcej katechézy: Mária, Matka nádeje.