DPK / I. Katechéza a digitálna kultúra

V rámci dekanátnych rekolekcií pre učiteľov KNB/NAV postupne predstavujeme nové Direktórium pre katechézu. V školskom roku 2022/2023 sa venujeme témam I. Katechéza a digitálna kultúra, II. Aby bolo vyučovanie náboženstva plodné, III. Aby katechéza priniesla očakávanú úrodu a VI. Ikona Ježiša Majstra. Na stiahnutie:  Prezentácie (I. téma, II. téma, III. téma, IV. téma), metodika (PDF). 

  • Charakteristika:     Tému uvedieme biblickým rozprávaním o uzdravení hluchonemého. Zdôrazníme, že Ježiš opustil bezpečné prostredie Judei a Galiley a išiel ohlasovať evanjelium do pohanského regiónu. Digitalizácia v spojení s globalizáciou dnes nadobúda charakter digitálneho kontinentu, tomuto pojmu, ako i výrazom digitálni domorodci a analógoví prisťahovalci sa budeme venovať v ďalšej časti. V intenciách Direktória pre katechézu predstavíme digitálny kontinent ako výzvu pre evanjelizáciu a katechézu.
  • Kľúčové slová: digitálny kontinent, digitálni domorodci, analógoví prisťahovalci, katechéza v digitálnej dobe

Úvod

Ježiš znova opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. (Mk 7,31-35)

Dekapol, ďalšia z lokalít, ktorej sa slušný, zbožný Žid Ježišových čias radšej vyhol. Vyhnúť sa pohanom, ktorým nerozumeli a ktorí nerozumeli im, bolo bezpečnejšie. A bol to aj spôsob, ako chrániť čistotu svojej viery. Najmä ak nechceli dopadnúť napríklad ako Samaritáni…

DPK_I. Katechéza a digitálna kultúra od používateľa DKU DCZA

Ježiš sa dekapolu nevyhýba, naopak, znova sa tam vybral. Pretože sú tam ľudia, ktorí sú v zajatí zla (Mk 5,1-20), ľudia, ktorí potrebujú počuť Boží hlas a dostať zo seba slovo viery (Mk 7,31-35). Dekapol je pre Ježiša výzvou.

Jedným z cieľov nového direktória je čeliť novým výzvam, ktoré prináša aktuálny historický kontext. Kľúčovými fenoménmi súčasnosti, úplne novými oproti doterajšej skúsenosti ľudstva, sú globalizácia kultúr a digitálna kultúra. Oba javy sú navyše tak prepletené, že ich nie je možné oddeliť alebo posudzovať izolovane. Spolu vytvárajú digitálny kontinent (1), ktorý Cirkev objavuje a zvažuje výzvy misijného pôsobenia. Je to kontinent, zaľudnený generáciou Z, digitálnymi domorodcami, medzi ktorými si hľadajú svoj životný priestor analógoví prisťahovalci (2). Tieto nové fenomény nás nemôžu nechať ľahostajnými. Na jednej strane sa tu totiž otvára nový priestor, priam kontinent, pre evanjelizáciu a katechizáciu, na druhej strane pozorujeme, že nastupujúca digitálna kultúra vykazuje viaceré náboženské črty (3). Preto si Cirkev kladie otázku, ako výchovne a katecheticky pôsobiť v tomto novom svete (4).

Tieto štyri okruhy budú aj predmetom nášho dnešného uvažovania. Direktórium pre katechézu sa im venuje v odsekoch č. 359 až 372.

1. Digitálny kontinent

Problematikou komunikácie a zdieľania viery sa Cirkev zaoberá už od svojho počiatku, no systematicky sa jej venuje od Druhého vatikánskeho koncilu (dekrét Inter mirifica, 1963). Odvtedy prešla téma istými vývojom. Zaujímavý podnet nachádzame v pastoračnej inštrukcii pre spoločenské dorozumievacie prostriedky Aetatis novae (1992), kde sa hovorí o virtuálnom svete ako o modernom areopágu, ktorý je priestorom pre novú evanjelizáciu.

Od vydania inštrukcie ubehlo sotva tridsať rokov a už my dnes žijeme „vo vysoko digitalizovanej kultúre, ktorá má veľmi hlboký vplyv na pojem času a priestoru, na vnímanie seba, iných a sveta, na spôsob komunikovania, poznávania, informovania, nadväzovania vzťahov s druhými“ (CHV 86). To však nie je vec, ktorá by zostala bez dôsledkov.

„Zavedenie a masívne používanie digitálnych nástrojov spôsobilo hlboké a komplexné zmeny na mnohých úrovniach s kultúrnymi, sociálnymi a psychologickými dôsledkami, ktoré ešte nie sú úplne zrejmé…

Digitálny svet teda nie je len súčasťou existujúcich kultúr, ale vnucuje sa ako nová kultúra, predovšetkým modifikuje jazyk, formuje mentalitu a prepracováva hierarchiu hodnôt. A to všetko v celosvetovom meradle, pretože po zrušení geografických vzdialeností všadeprítomnými sieťovými zariadeniami sa to týka ľudí v každej časti planéty.“ (DPK 359)

Bez nadsádzky môžeme povedať, že sa mnohí z nás ocitajú akoby na neznámej pôde, novom kontinente a stojíme pred mnohými neznámymi javmi. Odpoveďou Cirkvi na objavenie nových ostrovov, regiónov či kontinentov bol vždy obnovený misijný zápal. Ani teraz to nesmie byť inak.

Digitálny kontinent je pre katechézu výzvou a príležitosťou, ktorú si nemôžeme nechať ujsť. V rôznych významoch je možné hovoriť o digitálnom posilnení (DPK 360) najmä v nasledovných oblastiach: 

  • Mimoriadna príležitosť na dialóg, stretnutie a výmenu medzi ľuďmi.
  • Kontext sociálnopolitickej participácie a aktívneho občianstva
  • Uľahčenie obehu nezávislých informácií.
  • Poskytnutie legitímneho miesto kontaktu s mladými.
  • Vytváranie príležitostí na zapojenie mladých do pastoračných iniciatív a činností.
  • Rozšírenie a obohatenie kognitívnych schopnosti človeka.
  • Pomoc so získavaním, ukladaním a obnovením údajov.
  • Zlepšenie schopnosti výberu informácií a zhromažďovania údajov na overenie dosahov v rôznych problematikách.

Všetko nové, nepoznané a nepreskúmané, prestavuje zároveň riziko. Direktórium (DPK 361) zvlášť upozorňuje na tieto ohrozenia:

  • Osamotenosť, izolácia, postupná strata kontaktu s realitou. Niektoré platformy  uprednostňujú „stretnutie osôb s rovnakým myslením, ale bránia konfrontácii rozdielností. Tieto uzatvorené okruhy umožňujú šírenie falošných informácií a správ, podnecujú predsudky a nenávisť“ (CHV 89).
  • Manipulácia, vrátane manipulácie svedomia a demokratického procesu.
  • Využívanie až zneužívanie, vrátane pornografie či hazardu.
  • Násilie, vrátane nových foriem ako kyberbulizmus (kyberšikana).
  • Závislosť.

„Digitálne priestory môžu vytvárať skreslené videnie reality, a to až do takej miery, že vyvolávajú nedostatok starostlivosti o vnútorný život, viditeľný v strate identity a koreňov, v cynizme ako reakcii na prázdnotu, v postupnej dehumanizácii a čoraz väčšej uzavretosti do seba“ (DPK 361).

2. Digitálni domorodci a imigranti

Spomenuté fenomény vedú ku skutočnej antropologickej transformácii. Ľudstvo sa v rekordne krátkom čase mení a v súčasnosti môže rozlíšiť dve výrazné skupiny. Mladých, známych ako generácia Z (ročníky 1996-2010), nazýva Direktórium digitálnymi domorodcami.

„Takzvaní digitálni domorodci, teda ľudia, ktorí sa narodili a vyrastali s digitálnymi technológiami v spoločnosti s viacerými obrazovkami, považujú technológie za prirodzený prvok a nepociťujú žiadne ťažkosti pri manipulácii a interakcii s nimi“ (DPK 362).

Naproti nim stoja takzvaní digitálni imigranti, analógové generácie, ktoré sa nenarodili v digitálnom svete, ale vstúpili doň neskôr. Odlišnosť medzi nimi zďaleka nespočíva len v ľahkosti, s akou mladší používajú nové technológie. 

Charakteristika digitálneho domorodca

1. Obraz namiesto slov. Digitálny domorodec uprednostňuje obraz pred počúvaním.

2. Intuícia miesto analýzy. Schopnosti digitálneho domorodca sú skôr intuitívne alebo emocionálne, než analytické. 

3. Kognitívne a behaviorálne zmeny. Učenie sa, poznávanie a správanie sa digitálnych domorodcov je výrazne ovplyvnené mediálnou konzumáciou. Pri týchto procesoch sa vytvára nový jazyk a nový spôsob organizácie myslenia, odlišné od jazyka a spôsobu myslenia analógových prisťahovalcov. 

„Multitasking, hypertextualita a interaktivita sú len niektoré z vlastností toho, čo sa zdá novým a bezprecedentným spôsobom chápania a komunikácie, ktoré charakterizujú digitálne generácie“ (DPK 363).

4. Príbeh namiesto argumentácie. Umne vyrozprávaný príbeh považuje za presvedčivejší, než akúkoľvek argumentáciu.

„Jazyk, ktorý najviac rezonuje s digitálnou generáciou, je jazyk rozprávania príbehov, a nie argumentácie“ (DPK 363).

Digitálni domorodci majú tendenciu prijať príbeh bez toho, aby sa pokúsili porozumieť či dešifrovať posolstvo. 

„Táto jazyková novinka však z nich robí len konzumentov, a nie dešifrantov posolstiev“ (DPK 364).

Zmena, ktorú prináša masová digitalizácia, je iného druhu, než zmeny, spôsobené napríklad priemyselnou revolúciou. Francúzky filozof Michel Serres hovoril v tejto súvislosti o jednom z najhlbších dejinných zlomov od doby kamennej. Prvý vek bol podľa neho vekom tradície, ústneho podania, druhý vekom písma, ktorý zažil svoj boom objavením kníhtlače. Dnes sme podľa neho na prahu tretieho kultúrneho veku. Moderné výskumy ukazujú, že tak schopnosť rozprávať, ako aj schopnosť čítať a písať, či používať digitálne technológie, vyvolávajú v mozgu človeka výrazné zmeny. Nevieme ešte celkom zhodnotiť, či sú to, najmä v poslednom prípade, zmeny pozitívne alebo negatívne. No sú tak rozsiahle, že ich nemôžeme ignorovať. Najmä aj je zrejmé, že im nedokážeme zabrániť.

3. Náboženstvo digitálneho kontinentu

Direktórium prichádza so zaujímavým i znepokojujúcim postrehom:

„Digitálna kultúra sa prezentuje aj ako nositeľka presvedčení, ktoré majú náboženské črty“ (DPK 365).

„Čelíme bezprecedentnej a náročnej modalite, ktorá mení referenčné súradnice v procese dôvery a prisudzovania autority. Spôsob, akým sa človek pýta vyhľadávača, algoritmov umelej inteligencie alebo počítača na odpovede na otázky týkajúce sa jeho súkromného života, ukazuje, že sa k stroju a jeho odpovedi stavia fideisticky. Vytvára sa akési univerzálne pseudonáboženstvo, ktoré legitimizuje nový zdroj autority a má všetky zložky náboženských rituálov: od obety cez strach z absolútna až po podriadenie sa novému nehybnému motoru, ktorý sa necháva milovať, ale on nemiluje.“ (DPK 366)

Digitálny obsah je všadeprítomný, stroje fungujú autonómne s čoraz dokonalejšími algoritmami a softvérom, vesmír sa vníma ako tok dát, život je redukovaný na biochemický algoritmus…

Treba však povedať, že tak ako v minulosti, ani dnes Cirkev nepovažuje náboženstvo domorodcov za konkurenta alebo ohrozenie. Bohatstvo zjavenia, ktoré my kresťania chránime a zveľaďujeme, ďaleko prevyšuje všetko, čo môže svet ponúknuť. Poznanie náboženských čŕt digitálneho kontinentu je dôležité preto, aby sme mohli účinne zamerať svoju evanjelizačnú a katechetickú službu. No je dôležité aj na to, aby sme mohli prehĺbiť svoje poznanie zjavenia.

4. Výchova a katechéza v novej dobe

Podobne ako v minulosti, aj dnes Cirkev uvažuje nad tým, ako zdieľať posolstvo evanjelia v prostredí digitálneho kontinentu.

„Cirkev je povolaná zamyslieť sa nad osobitným spôsobom hľadania viery mladých digitálnych ľudí a následne aktualizovať svoje vlastné spôsoby ohlasovania evanjelia jazykom nových generácií a pozvať ich k vytvoreniu nového pocitu spolupatričnosti, ktorý zahŕňa aj to, čo zažívajú online, ale neobmedzuje sa len na to“ (DPK 370).

V jedinej vete sú tu vyjadrené tri kľúčové úlohy, ktoré stoja pred každým, kto je v prvej línii katechetickej služby. Autori Direktória ich vyjadrili trojicou slovies: zamyslieť sa, aktualizovať a pozvať.

Zamyslieť sa. Ak má byť naša služba v digitálnej dobe plodná, musíme sa „zamyslieť sa nad osobitným spôsobom hľadania viery […] digitálnych ľudí.“ Dnes do tejto skupiny patrí len mládež. No táto skupina bude rásť. Už čoskoro budú medzi nami učitelia, katechéti a kňazi, ktorí sú digitálnymi domorodcami.

Aktualizovať. Spôsoby vyučovania náboženstva a katechizácie, ktoré máme sami rokmi overené, už sú, alebo čoskoro sa stanú takmer neúčinnými. Je to ako s navigáciou. Ak chcete ísť autom zo Žiliny do Košíc, nemusíte si navigáciu aktualizovať, na diaľnici sa toho veľa nemení. Ale ak by ste chceli ísť zo Žiliny povedzme do Chorvátska, v tom prípade pred cestou určite svoje zariadenie aktualizujte. Svet v ktorom žijeme sa mení oveľa rýchlejšie ako cestná sieť na Slovensku. Bez aktualizácie havarujeme.

Pozvať. Všimnite si slová pocit a spolupatričnosť. Digitálna kultúra je vo veľkej miere založená na emóciách, preto musíme s emóciami pracovať. No v žiadnom prípade ich nesmieme zneužívať. Digitálna kultúra vedie k izolácii, východiskom je práve spolupatričnosť. Do tretice možno povedať, že digitálne domorodci odmietajú všetko, čo zaváňa autoritárstvom. Aj preto bude naša služba viac o pozývaní a povzbudzovaní, než o prikazovaní a mentorovaní.

Záver

Na záver sa ešte na chvíľu vráťme do dekapolu. Zakončenie rozprávania o exorcizme v gerazskom kraji nás upriamuje na to skutočnú otázku, ktorá stojí pred nami:

„On odišiel a začal v Dekapole rozhlasovať, aké veľké veci mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali“ (Mk 5,31).

Alebo vyjadrené slovami Direktória:

„V procese ohlasovania evanjelia nie je skutočnou otázkou, ako používať nové technológie na evanjelizáciu, ale ako sa stať evanjelizačnou prítomnosťou na digitálnom kontinente“ (DPK 371).