DPK / II. Aby bolo vyučovanie náboženstva plodné

V rámci dekanátnych rekolekcií pre učiteľov KNB/NAV postupne predstavujeme nové Direktórium pre katechézu. V školskom roku 2022/2023 sa venujeme témam I. Katechéza a digitálna kultúra, II. Aby bolo vyučovanie náboženstva plodné, III. Aby katechéza priniesla očakávanú úrodu a VI. Ikona Ježiša Majstra. Na stiahnutie:  Prezentácie (I. téma, II. téma, III. téma, IV. téma), metodika (PDF). 

  • Charakteristika:     Tému uvedieme biblickým rozprávaním o neplodnosti Anny, Elkánovej manželky, odkiaľ premostíme o otázke plodnosti nášho úsilia pri školskom vyučovaní náboženstva. V spracovaní sa sústredíme na identitu vyučovania náboženstva a odlíšenie od katechézy vo farnosti a pripomenieme potrebu systematickej práce, právo na integrálnu výchovu a niektoré požiadavky na učiteľa náboženstva. Zakončíme opäť odkazom na príbeh Anny, Samuelovej matky.
  • Kľúčové slová: plodnosť úsilia, vyučovanie náboženstva, katechéza

Úvod

Bol istý muž  menom Elkána. Mal dve manželky. Jedna sa volala Anna, druhá Fenena. Fenena mala deti, Anna však nie. Tento muž chodil každý rok zo svojho mesta klaňať sa a obetovať Pánovi zástupov do Šíla. V deň, keď Elkána priniesol obetu, dával svojej manželke Fenene a všetkým jej synom a dcéram čiastky. Anne však dal iba jednu čiastku, zarmútený, lebo Annu miloval, hoci jej Pán uzavrel lono. Jej sokyňa ju neprestajne urážala a roztrpčovala, pretože jej Pán uzavrel lono. Tak to robievala rok po rok; len čo vystúpila do Pánovho domu, urážala ju tak, že ona plakala a nejedla. Ale jej muž Elkána sa jej prihováral: „Anna, prečo plačeš? Čo neješ? A prečo máš zronené srdce? Či som ti ja nie lepší než desať synov?“ (1Sam 1,1-8)

Anna plače. Nie preto, že ju uráža Fenena. Pretože je neplodná. A s neplodnosťou sa žije ťažko. Človek môže raz dva zatrpknúť a stvrdnúť. Alebo sa stať precitlivelým. Neverí si už pomaly v ničom, žije s trpkým pocitom, že jeho život nemá zmysel. Aspoň Anne sa niečo také stalo.

DPK_II. Aby bolo vyučovanie náboženstva plodné od používateľa DKU DCZA

Čo robiť, „aby bolo školské vyučovanie náboženstva plodné“? (DPK 318). Čo robiť, aby sme prežívali radosť a uspokojenie z vedomia, že naša práca má zmysel, aby sme vnímali, že naše úsilie je plodné?

Direktórium pre katechézu sa téme školského vyučovania náboženstva osobitne venuje v šiestich článkoch (DPK 313-318), v kapitolke Vyučovanie katolíckeho náboženstva v škole. Najprv upriamuje našu pozornosť na identitu školského vyučovania náboženstva v rozdielnosti a komplementarite ku katechéze a osvetľuje, čo je dnes cieľom tohto starobylého nástroja. Krátko naznačí, ako tento nástroj uchopiť i ako to rozhodne nerobiť. A napokon sústredí pozornosť na samotného učiteľa.

1. Identita školského vyučovania náboženstva

Prvá vec, na ktorú sa musíme upriamiť, sú prebiehajúce zmeny. „Školské vyučovanie katolíckeho náboženstva prešlo v priebehu času značnými zmenami“ (DPK 313), hovoria autori Direktória.

Vyučovanie náboženstva v škole je nástroj, ktorý vymysleli ľudia, už celé stáročia ho používajú, vylepšujú, menia jeho podobu, spôsob uchopenia, čiastočne aj účel. Ako pri mnohých iných nástrojoch aj tu platí, že vývoj smeruje ku stále užšej špecializácii. Tak ako sa v rámci služby slova postupne emancipovali napríklad homília a katechéza, postupne sa oddeľuje aj vyučovanie náboženstva od katechézy. Nástroj sa mení aj preto, že sa menia ľudia a ich potreby. A stále sa prehlbuje aj sebapochopenie Cirkvi. 

Pre vzťah školského vyučovania náboženstva ku katechéze je charakteristická rozdielnosť v komplementárnosti. „V prípade, že rozdiel nie je jasný, hrozí nebezpečenstvo straty ich identity“ (DPK 313), pokračuje Direktórium. 

Máme tu dve krátke, ale obsahovo veľmi bohaté vety. Hovorí sa tu, že katechéza a školské vyučovanie náboženstva zďaleka nie sú to isté (rozdielnosť), hoci majú spoločný pôvod a vyučovanie sa zrodilo z katechézy. Cirkev upozorňuje, že ak dnes medzi nimi nerozlišujeme, hrozí, že sa rozriedi aj jedno, aj druhé (nejasný rozdiel). Potom naše úsilie nebude plodné, vyjde nazmar, so všetkými dôsledkami, vrátane osobnej frustrácie. No a do tretice pripomína, že katechéza a vyučovanie náboženstva sa navzájom potrebujú a dopĺňajú sa (komplementarita).

2. Odlišnosť katechézy a školského vyučovania náboženstva

Základný rozdiel, ako sa hovorí ďalej, spočíva v cieli a v spôsobe činnosti. 

„Katechéza podporuje osobné priľnutie ku Kristovi a dozrievanie kresťanského života. Na druhej strane školské vyučovanie sprostredkúva žiakom poznatky o identite kresťanstva a kresťanskom živote.“ (DPK 313)

Všimnime si najprv slovesá. Na jednej strane „katechéza podporuje…“, na druhej „školské vyučovanie sprostredkúva…“ Katechéza v prijímateľovi podporuje niečo, čo už on už má mať a na tom sa buduje. Tým niečím je viera, katechéza je pre veriacich. Vyučovanie náboženstva sprostredkúva, teda odovzdáva prijímateľovi niečo, čo on sám nemá.

  • Katechéza podporuje osobné priľnutie ku Kristovi a dozrievanie kresťanského života. Je teda určená pre tých, ktorí už majú kresťanský život (sú pokrstení) a nejakým spôsobom, aspoň minimálnym, priľnuli ku Kristovi. Katechéza toto priľnutie a život v nich rozvíja a privádza ku zrelosti.
  • Naproti tomu školské vyučovanie žiakom sprostredkúva (teda odovzdáva alebo pomáha objaviť) poznatky o tom, čo to znamená byť kresťanom a ako má kresťanský život vyzerať. Nie je nevyhnutné, aby bol žiak pokrstený alebo aby mal vieru. A nie je ani cieľom, aby sa stal kresťanom, alebo aby získal vieru. Cieľom je, aby mal vedomosti o kresťanskom živote.

Školské vyučovanie náboženstva teda nie je nástrojom na odovzdávanie viery, na to je farská katechéza. Školské vyučovanie náboženstva je nástrojom na odovzdávanie vedomostí. Ak dokážeme popri odovzdávaní vedomostí zdieľať aj vieru, je to veľké plus. Ak sa nám to nepodarí, nie je to ešte dôvod na frustráciu. Naopak spytovanie svedomia je na mieste, ak sme nedokázali sprostredkovať žiakom poznatky o identite kresťanstva a kresťanskom živote.

Direktórium pokračuje:

„Osobitnou charakteristikou školského vyučovania náboženstva je skutočnosť, že má prenikať do prostredia kultúry a vstúpiť do vzťahu s ostatným poznaním. Ako originálna forma služby slova má totiž školské vyučovanie náboženstva sprítomňovať evanjelium v osobnom procese systematickej a kritickej asimilácie kultúry.“ (DPK 313)

Objavujú sa nám tu ďalšie tri slovesá, prenikať, vstúpiť a sprítomňovať. Okrem zmieneného odovzdávania poznatkov je úlohou vyučovania náboženstva:

  • Prenikať do prostredia kultúry. Je to jednoducho spôsob prítomnosti v kultúre, ktorú nám sekulárna spoločnosť umožňuje a bolo by chybou tento priestor zanedbať. Našou úlohou je v tomto prípade byť troškou kvasu, ktorý prekvasí celé cesto, či soľou zeme, ktorá dáva prostrediu chuť.
  • Vstúpiť do vzťahu s ostatným poznaním. Náboženstvo nemá byť len jeden z predmetov, ako je tomu formálne dnes. Nemá byť ani len hlavným predmetom, ako tomu bolo po reforme Márie Terézie. Má byť tým, čo vstupuje do vzťahu so všetkými predmetmi a ich obsahmi.
  • Sprítomňovať evanjelium v osobnom procese systematickej a kritickej asimilácie kultúry. To je dôležitá formulácia a určite sa k nej treba ešte ešte niekedy vrátiť. Nateraz si ju zjednodušíme parafrázou: Sprítomňovať evanjelium vo výchovno-vzdelávacom procese. Veď niekedy je to doslova jediný kontakt s evanjeliom, ktorý učitelia či žiaci majú. 

„V súčasnom kontexte v mnohých prípadoch je to pre študentov jediná príležitosť dostať sa do kontaktu s posolstvom viery“ (DPK 313).

Pre každého z nás to môžu byť aj podnety na sebareflexiu či spytovanie svedomia.

  • Do akej miery vo svojej práci zohľadňujem zmeny, ktorými neustále prechádza školské vyučovanie náboženstva?
  • Aká je kvalita poznatkov o identite kresťanstva a kresťanskom živote, ktoré sprostredkúvam svojim žiakom?
  • Do akej miery vďaka mne náboženstvo preniká kultúru našej školy?
  • Neuzatváram seba i svoj predmet do akejsi ulity výlučnosti či nekonečných zákopových vojen?
  • Čo je najcennejším posolstvom evanjelia, ktoré moji kolegovia a žiaci môžu čítať z môjho každodenného správania sa?

3. Systematickosť a prísnosť

Keď sme už pri tej sebareflexii, nemôžeme opomenúť ani ďalší článok:

„Ako je potrebná školská disciplína, tak je nevyhnutné, aby vyučovanie katolíckeho náboženstva predstavovalo rovnakú potrebu systematickosti a prísnosti ako ostatné disciplíny“ (DPK 315).

Pre školské vyučovanie náboženstva je charakteristická systematickosť. Katechéza vo farnosti, s výnimkou sviatostnej, v striktnom zmysle systematická byť nemusí. Akékoľvek vyučovanie však áno. Cirkev uzatvorila so štátom zmluvu a zaviazala sa, že na vyučovaní náboženstva budeme učiť to, na čom je predmetom platného kurikula predmetov náboženstvo a náboženská výchova a ako pri každom predmete aj tu platí, že niet priestoru na svojvôľu.

„Najmä v tejto oblasti je improvizácia škodlivá a treba ju odmietnuť!“ (DPK 315)

4. Právo na integrálny rozvoj

Náboženský rozmer patrí k človeku. V skutočnosti je neoddeliteľnou súčasťou kultúrnej skutočnosti a prispieva k celkovej formácii človeka.

„Rodičia a žiaci majú právo na integrálnu formáciu, pretože náboženský faktor je dimenziou existencie a nemôže sa zanedbávať v kontexte, akým je škola“ (DPK 314).

Tieto slová sú však dvojsečnou zbraňou. Môžeme nimi argumentovať v snahe zdôvodniť potrebu vyučovania náboženstva pred sekulárnou spoločnosťou. Je na nás, aby sme spoločnosť presvedčili, že „učenie katolíckeho náboženstva má v tomto zmysle veľkú výchovnú hodnotu a slúži na rozvoj samotnej spoločnosti“ (DPK 314).

No nesmieme zabúdať ani na druhú stranu. Musíme odmietnuť akúkoľvek improvizáciu. A tiež odolať pokušeniu rezignovať na požiadavku, aby vyučovanie náboženstva sprostredkúvalo „žiakom poznatky o identite kresťanstva a kresťanskom živote“ (DPK 315). Pretože sa tu dotýkame práva žiakov a rodičov.

5. Učiteľ náboženstva

„Aby bolo školské vyučovanie katolíckeho náboženstva plodné, je nevyhnutné, aby učitelia dokázali prepojiť vieru a kultúru, ľudské a náboženské zložky, vedu a náboženstvo, školu a iné vzdelávacie inštitúcie. Angažovanosť učiteľa je čisto výchovná, zameraná na ľudské dozrievanie žiakov. Zároveň sa vyžaduje, aby učitelia boli veriaci a odhodlaní osobne rásť vo viere, aby boli začlenení do kresťanského spoločenstva a aby chceli vydávať svedectvo o svojej viere aj prostredníctvom svojich profesionálnych zručností.“ (DPK 318)

Od učiteľov závisí naozaj veľa. Aby bolo školské vyučovanie katolíckeho náboženstva plodné, učiteľ...

  • má mať schopnosť prepojiť:
    • vieru a kultúru,
    • ľudské a náboženské zložky,
    • vedu a náboženstvo,
    • školu a iné vzdelávacie inštitúcie;
  • má byť:
    • zameraný na výchovu žiakov k zrelosti;
    • veriaci a odhodlaný osobne rásť vo viere,
    • začlenený do kresťanského spoločenstva,
    • ochotný vydávať svedectvo o svojej viere aj prostredníctvom svojich profesionálnych zručností.

Záver

Héli povedal Anne: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš!“ Povedala mu: „Kiežby tvoja služobnica našla milosť v tvojich očiach!“ Žena potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú. A kým uplynul rok, Anna počala a porodila syna a dala mu meno Samuel, lebo: „Od Pána som ho vyprosila.“ (1Sam 1,17-18.20)

Nech Pán, náš Boh, splní vaše prosby za plodnosť služby školského vyučovania náboženstva.

Pane, nech nájdu tieto tvoje služobnice a služobníci, ktorí sa oddali službe slova, milosť v tvojich očiach. Amen.

Komentáre

Zverejnenie komentára