Pôst24 / III. Vyhrňte si rukávy
Liturgia slova Tretej pôstnej nedele nás privádza do Jeruzalemského chrámu, kde sme svedkami dvoch Ježišových prorockých úkonov. Prvým je radikálna očista nádvoria pohanov, ktorou pobúril popredných židov. Druhým je predpoveď veľkonočných udalostí, ktorú spätne, po zmŕtvychvstaní rozoznali prví kresťania v jeho slovách „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“
- Aplikácia pre stretnutie v malej skupine: Ako inšpiráciu pre úvodnú modlitbu môžete, najmä ak sa stretnutie koná v kostole, použiť vďakyvzdania z prefácie omše pri posviacke chrámu: Ďakujeme ti, svätý Otče, všemohúci a večný Bože. ,,Lebo ty si celý svet urobil chrámom svojej slávy, aby sa všade zvelebovalo tvoje meno, ale chceš mať aj osobitné posvätné miesta na slávenie svätých tajomstiev.” Ďakujeme ti za náš chrám, ,,dom modlitby, postavený ľudskými rukami. Tento chrám naznačuje tajomstvo pravého chrámu a je predobrazom nebeského Jeruzalema; veď telo tvojho Syna, narodeného z Márie Panny, urobil si svojím svätým chrámom, v ktorom prebýva plnosť božstva. Tento chrám je aj obrazom svätej Cirkvi, veď si ju vybudoval ako sväté mesto, ktorého základmi sú apoštoli, uholným kameňom je sám Ježiš Kristus a vzácnymi kameňmi na stavbu sú tvoji veriaci, oživení Duchom Svätým a spojení láskou. V tomto svätom chráme budeš vo všetkých vládnuť na veky svojou láskou a Kristus bude v ňom žiarivým svetlom. Skrze neho ťa aj my, Pane, spolu so všetkými anjelmi a svätými oslavujeme a radostne voláme: Svätý, svätý, svätý...“ (RM, s. 1358-1359). Potom nasleduje evanjelium a vlastná katechéza.
1. Pôst rúk
- Charakteristika: V katechéze sa sústredíme na Ježišov príkaz „Zborte tento chrám!“ a na jeho prísľub „Za tri dni ho postavím!“ Spolu s prvými kresťanmi v Ježišových slovách vidíme predpoveď veľkonočných udalostí. No zároveň ich chápeme aj ako príkaz pre pôstne obdobie a námet pre pôst rúk: zrúcať to, čo je ohavné a modloslužobné, rekonštruovať to, čomu chýba stabilita, vytvárať priestor pre to, čo chce v našom živote vybudovať Kristus.
- Kľúčové slová: pôst, chrám, očista, obnova, stavba
- Cieľ: Uvedomiť si hodnotu chrámu a vstúpiť do pôstu rúk.
- Prezentácia, SN_02.
Slávime Tretiu pôstnu nedeľu a dnešné evanjelium nás privádza do Jeruzalemského chrámu. Na budúcu nedeľu budeme o ňom počúvať v prvom čítaní. Najprv zaznie správa o tom, že „všetky kňazské kniežatá i ľud množili nevernosti, napodobňovali všetky ohavnosti pohanov a poškvrnili Pánov dom, ktorý si zasvätil v Jeruzaleme…, vzrástol Pánov hnev proti jeho ľudu a už nebolo lieku… Nepriatelia spálili Boží dom, zrúcali jeruzalemské múry, podpálili všetky paláce a zničili všetky cenné predmety“ (2Krn 36,14.16.18 NVg). A potom príde prekvapivé vyhlásenie Kýra, kráľa Peržanov: „Pán, Boh nebies, mi dal všetky kráľovstvá zeme. A rozkázal mi, aby som mu postavil dom v Jeruzaleme, ktorý je v Judei“ (2Krn 36,23 NVg).
- POZNÁMKA: Starý zákon nazýva ohavnosťou všetko, čo nejakým spôsobom súvisí s modloslužbou.
Chrám
- SN_03.
Dnes do toho chrámu vstupujeme s Ježišom, ktorý rázne prikazuje: „Zborte tento chrám!“ Pre Ježišových poslucháčov to bola požiadavka tak nepredstaviteľná, že sa tvárili, akoby ju ani nepočuli. Radšej sa handrkovali o to, či Ježiš dokáže alebo nedokáže chrám postaviť za tri dni. Nedopusťme sa tej istej chyby. Ježiš nehovorí do vetra. Pýtajme sa: „Pane, čo máš na mysli, keď nám prikazuješ zbúrať chrám?“
Chrám je dar, ktorý ľudia dávajú Bohu. Preto stoja naše kostoly aj na miestach, kde sú a od začiatku boli „zbytočné“. Preto staviame kostoly, nie polyfunkčné haly, ktoré by sme mimo bohoslužieb mohli výhodne prenajímať. Preto naše chrámy zdobíme vzácnymi umeleckými dielami. Chceme to všetko priniesť Bohu ako dar.
Chrám je vyjadrením zmluvy. V prvom čítaní Tretej pôstnej nedele počúvame o desatore, zmluvných podmienkach vzťahu medzi Bohom a ľuďmi. Chrám je vonkajším znakom tejto zmluvy. Tak ako je obrúčka vonkajším znakom manželskej lásky a vernosti.
Predstavme si muža, ktorý lásku k žene iba predstiera, no napriek svojej nevere si ju chce udržať. Z vypočítavosti jej daruje drahý prsteň. Aby si ju ním kúpil. Čo urobí tá žena? Myslím, že prsteň odmietne. Je síce drahý a pekný, ale prázdny, nie je znakom lásky.
Čo urobí Boh s chrámom, ktorý je síce krásny a možno dokonca aj plný, no nie je vonkajším znakom lásky ľudí k nemu? To isté ako tá manželka. Dlho to trpezlivo znáša, no nenechá sa vodiť za nos. A jedného dňa tresne do stola.
Boh to urobil a odvtedy sú z chrámu v Jeruzaleme len ruiny. Už je tomu takmer 2000 rokov! Ale napriek tomu to zrejme ešte nie je jeho koniec.
Keď Boh v Biblii prikázal zbúrať ľuďom nejaký chrám, vždy išlo o miesto modloslužby, o pohanské chrámy, kde uctievali ohavné božstvá. O chrámy, ktoré nemali byť už nikdy obnovené.
Ale s chrámom v Jeruzaleme to bolo inak. Začalo to kráľom Šalamúnom, ktorý na Boží popud a vďaka prezieravosti svojho otca Dávida vybudoval v desiatom storočí pred Kristom v Jeruzaleme chrám, jediné miesto na svete, kde sa prinášali obety Jedinému Bohu.
Tak tomu bolo do šiesteho storočia pred Kristom, keď prišli Babylončania, chrám zrúcali a obyvateľstvo odvliekli do zajatia. Keď ríša padla (stále sme v šiestom storočí), Židia sa vrátili a postavili na ruinách Druhý chrám. O tom budeme počúvať na budúcu nedeľu.
Ten v poradí druhý chrám nebol veľmi honosný, rozhodne sa nemohol rovnať s prvým, Šalamúnovým. Ale veci sa o pár storočí, krátko pred Ježišovým narodením, ujal Herodes a veľa investoval do jeho prestavby. Áno, ten Herodes, ktorý dal okrem polovice svojej rodiny vyvraždiť aj Betlehemské neviniatka a ktorý hľadal spôsob, ako si kúpiť priazeň ľudu.
Chrám bol postavený, zbúraný, znovu postavený, za Herodesa komplexne zrekonštruovaný. A potom, na jeseň v roku 70, Rimanmi zrovnaný so zemou, čím prakticky skončila Prvá židovsko-rímska vojna. Odvtedy nebol Jeruzalemský chrám obnovený, dodnes z neho stojí len múr nárekov. Ale kto vie? Možno ešte nedozrel čas na obnovu. Pretože to predsa nebol chrám ohavných božstiev.
Zborte chrám, ja ho postavím
„Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“, hovorí Ježiš. Židia to pochopili tak, že hovorí o budove. Učeníci po zmŕtvychvstaní pochopili, že to bola ďalšia predpoveď Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, teda že „hovoril o chráme svojho tela.“ Pre nás je to, v kontexte pôstneho obdobia, výzva „vyhrnúť rukávy“ a postiť sa rukami: zbúrať to, čo je ohavné, opraviť to, čo potrebuje rekonštrukciu, umožniť Kristovi budovať nás ako chrám Ducha Svätého.
1. Zbúrať
- SN_04.
Jednej noci povedal Boh Gedeonovi: „Zbúraj Bálov oltár, ktorý patrí tvojmu otcovi, a zotni Ašeru, ktorá je vedľa neho! A postav oltár Pánovi, svojmu Bohu, na vrchole pevnosti, tu na bašte, potom vezmi toho druhého býka a obetuj ho ako celopal na dreve Ašery, ktorú zotneš!“ (Sdc 6,25-26). Bál bol ústredným bohom kanaánskej mytológie. Jeho manželkou bola Aštarta (Ašéra), v kanaánskom náboženstve bohyňa plodnosti. Jej symbolom je zelený strom alebo vztýčený drevený stĺp. Boh posiela Gedeona, aby zničil miesto pohanského kultu ako niečo ohavné.
- SN_05.
Izraelský kráľ Jehu išiel ešte ďalej. Na jeho príkaz jeho „vojaci a pobočníci vyhodili Ašeru a vnikli až do svätyne Bálovho chrámu, povyhadzovali pomníky Bálovho chrámu a spálili ich. Zborili Bálov pomník, zborili Bálov chrám a urobili z neho záchod až po dnešný deň“, hovorí autor Druhej knihy kráľov (10,25-27).
To, čo je modloslužobné, čo sa protiví úcte jedného Boha, čo je prestúpením prvého prikázania desatora, je zborené, zničené a zneúctené tak, aby to už nikdy nemohlo byť obnovené. Preto Gedeon spáli drevo Ašery a preto Jehu urobí na mieste Bálovho chrámu latrínu.
My kresťania sa samozrejme k miestam kultu iných náboženstiev takto nesprávame. Ale Ježišov príkaz „Zborte tento chrám“ nás vedie k uvažovaniu, čo je v našom živote modloslužobné. Čomu alebo komu dávame prednosť pred Pánom, naším Bohom. Čo stojí ako prekážka, múr medzi nami a ním. Pôst rúk nás nabáda identifikovať v našom vlastnom živote a čím skôr zboriť oltáre závisti, lakomstva, chrámy mamonu, kultové miesta závislostí… Aby sme mohli spolu s ostatnými počas veľkonočnej vigílie vyhlásiť: „Zriekam sa zlého ducha, aj všetkých jeho skutkov.“
2. Rekonštruovať
- SN_06.
Druhý dôvod prečo treba niekedy zbúrať hoci aj časť chrámu, je rekonštrukcia. Ak zistíme, že niečo je poškodené alebo to stratilo stabilitu, je čas na nápravu. Identifikuj, čo je v tvojom živote rozkývané, čomu chýba pevný základ, čo je zvlhnuté alebo zaplesnené. Pomenuj to vo sviatosti zmierenia. A pusť sa do práce na náprave.
3. Postaviť
A konečne je tu tretí dôvod, prečo treba niekedy chrám zbúrať. Je to vtedy, ak už nestačí, ak je potrebný väčší, priestrannejší, bohatší. Ak sme sa rozrástli a chceme a môžeme dať Bohu viac. Zboriť v tomto prípade znamená urobiť miesto. V čom túžiš dať vo svojom živote Bohu viac miesta? Identifikuj túžbu. Čo musíš zboriť, aby si vytvoril priestor? Indentifikuj oblasť a začni s citlivým rozoberaním stavby.
Nenechaj sa vyľakať tým, že postaviť nový chrám je nad tvoje sily. To je v poriadku, veď je tu Ježišov prísľub: „Za tri dni ho postavím!“ Čo chce Ježiš vybudovať v tvojom živote? Dovolíš mu to?
Obraz
- TIP: Katechézu ukončíme prácou s obrazom. Účastníci si ho prezrú, môžu popísať miesto a postavy (v pozadí vidíme chrám, zdá sa, že je tu zachytený rozhovor židov s Ježišom. Muži na čele tfilin (schránka s veršami z Tóry) a na hlave talit (modlitebný plášť). Potom sa zamerajú na oči a uši. Oči majú upriamené na Ježiša, ale ich uši sú zakryté. Akoby nepočúvali, presnejšie niečo im bráni počúvať Ježiša. Napokon môžu navrhnúť názov obrazu.
- SN_07.
Štyria ľudia, päť rúk. Poprední židovskí muži ukazujú na Ježiša v obviňujúcom geste. „Ty?!“ „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?… Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ich ruky obviňujú.
Ježišova pravá ruka učí. Výklad toho gesta je známy, tri a dva prsty znamenajú tri božské osoby, Otca, Syna a Ducha Svätého. A dve prirodzenosti Ježiša, ktorý je pravý Boh a pravý človek. Ale v tomto prípade tri prsty pripomínajú aj tri dni…
Ježišova pravá ruka zároveň žehná. Aj to je výborná inšpirácia pre pôst rúk. Žehnať, nie obviňovať alebo hroziť.
Ľavou rukou ukazuje Ježiš na seba. Akoby hovoril: „Ja postavím nový chrám. Len konečne zborte to, čo je ohavné a modloslužobné. Pripravte na rekonštrukciu to, čo je rozkývané, pretože to nemá pevné základy. Pripravte miesto pre nový chrám, chrám Ducha Svätého.“
Pôst2024_III.-Prez od používateľa DKU DCZA
2. Dom modlitby
- Charakteristika: V prvej časti katechézy predstavíme ideu nádvoria pohanov v Jeruzalemskom chráme, do priestoru ktorého je zasadené evanjeliové rozprávanie (Jn 2,13-25). Následne sa zameriame na samotné očistenie chrámu, ktoré interpretujeme ako výzvu „vyhnať“ zo svojho života všetko, čo nás rozptyľuje, i ako príklad vyhnania všetkých, čo naznačuje ideu liturgickej exkomunikácie.
- Kľúčové slová: pôst, chrám, bič, liturgická exkomunikácia, nádvorie pohanov
- Cieľ: Reflektovať dôležitosť novodobého nádvoria pohanov a oceňovať pôstne obdobie ako čas pre vnútornú obnovu vlastného kresťanského života prostredníctvom pôstu, modlitby a skutkov dobročinnosti.
- Prezentácia, SN_08.
Pred časom koloval po internete zaujímavý obrázok. Boli na ňom dvoje dvere, pred tými vpravo stál dlhý rad čakajúcich, pred tými vľavo bol len jediný človek. Tie napravo boli kostolné dvere, tie vľavo viedli k Bohu. A ešte tam bol nápis: „Všetci sa chcú vrátiť do kostola, nikto sa nechce vrátiť k Bohu.“
Je to také kostrbaté, dosť nepresné, v niečom pomýlené, ale napriek tomu to obsahuje dôležité zrnko pravdy. Nepresné v ilúzii, že všetci sa chcú vrátiť do kostola, a nikto k Bohu. Bojím sa, že to všetci a dúfam, že to nikto nie je pravda. Úplne pomýlené je to v podsúvanej predstave, akoby cez kostol cesta k Bohu neviedla. Vedie a je oveľa istejšia, než sú všetky ostatné. No a potom je tu to drobné zrnko pravdy, ktoré ma ale omína viac, než ostrý kamienok v topánke: Vstúpenie do chrámu naozaj neznamená automaticky aj návrat k Bohu. Na tom že niektorí z nás sa chcú vrátiť len do kostola, ale nad návratom k Bohu ešte neuvažovali, na tom trochu tej trpkej pravdy byť môže.
Príklad z evanjelia Tretej pôstnej nedele: „Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“
Nádvorie pohanov
- SN_09.
Pod slovom chrám sa tu myslí rozsiahly komplex nádvorí, stĺporadí, chodieb a budov. Srdcom chrámu bola svätyňa, do ktorej mohol vojsť len veľkňaz a aj to len raz v roku. Našli by sme tam nádvorie Izraelitov, kam mohli vstúpiť len židovskí muži. Ženy sa dostali najďalej na nádvorie žien. A ešte pred ním bolo nádvorie pohanov, teda miesto, kam mohol prísť hocikto. A práve o toto miesto v nedeľnom evanjeliu ide.
Jeruzalemský chrám bol len pre židov, nemohol doň vstúpiť len tak hocikto. Ale čo s pohanmi? Presnejšie čo s nežidmi, ktorí uverili v Boha Izraela alebo s ním sympatizovali? Tí mohli prísť a modliť sa na nádvorí pohanov.
Teoreticky mohli prísť, tak nejako to bolo zamýšľané. „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“, hovorí Boh cez proroka Izaiáša. Prakticky sa z toho miesta stala tržnica.
Keďže do chrámu prichádzali pútnici z celej Rímskej ríše, a v ríši sa platilo mincami s podobizňou cisára, bolo praktické, aby boli po ruke zmenárne. Pretože židia mali zakázané vytvoriť nejakú „podobu toho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou“, ako sa o tom hovorí v prvom čítaní. Rímske mince, na ktorých bola vyobrazená hlava cisára, túto podmienku nespĺňali. Ak naviac vezmeme do úvahy že cisár o sebe tvrdil, že je boh, je jasné, že takéto mince zaváňali modloslužbou a nemali v chráme čo robiť. Takže keď chcel niekto priniesť v chráme finančnú obetu, potreboval mince bez cisárovej tváre. A od toho boli peňazomenci.
No a tiež tam boli ovce, teľatá a hrdličky, všetko to boli zvieratá, ktoré sa prinášali na obetu. Ak sa dali kúpiť priamo v chrámovom komplexe, bolo to praktické, jeden sa nemusel so svojím baranom teperiť až kdesi z Galiley, kúpil ho za výhodnú cenu rovno na nádvorí pohanov.
Aha, ale čo pohania? No tých síce chcel v chráme Boh, ale reálne miesto pre nich nezostalo.
V tomto zmysle rozumieme Ježišovej reakcii. Robí poriadky v chráme, presnejšie na nádvorí pohanov, aby mali tí pohania kam prísť. „Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok.“
- TIP: Myšlienku vyjadruje aj náš obraz na ktorom sa Ježiš nachádza akoby pred chrámom, teda na zmienenom nádvorí.
Všetko vyhnal
Niektorí odborníci na Sväté písmo hovoria, že ten verš možno preložiť aj inak, miesto „všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok“ by sme mohli povedať, že vyhnal všetko. Teda že ľudí tam nechal. Ak vyhnal len všetko, je to pre nás povzbudenie urobiť podobne v chráme svojho srdca. Pozor, v sebe, nie v druhých! Vyhnať zo svojho srdca všetko, čo nás rozptyľuje, čo sa stavia medzi nás a nášho Boha. Niekoľko inšpiratívnych námetov v tomto zmysle môžeme nájsť aj v jednom hymne z Liturgie hodín:
- Posvätný zvyk nás pobáda zotrvať verne v pokání v štyridsaťdennom období modlitieb, sĺz a zriekaní.
- Prv pôst konali proroci, potom sa postil Kristus sám, náš všemohúci Kráľ a Pán, čo dal vznik zemi, nebesiam.
- Nuž, užívajme skromnejšie pokrmu, slov a nápoja, spánku a zábav! Bedlime vždy pohotoví do boja!
- Preč každé hriešne lákadlo, čo vratkú myseľ poraní, chráňme sa hriechov, nech nám už nevládnu v duši tyrani.
- Daj, Trojjediný Bože náš, čo blaženosťou oplývaš, nech plody pôstov prehojné zbierame v svojej striedmosti. Amen. (LH)
Všetkých vyhnal
- SN_10.
Ale čo ak Ježiš vyhnal všetkých? Predstava Ježiša, ktorý niekoho vyženie z chrámu, nám asi nie je veľmi blízka. Teda keby vyháňal tých druhých, dobre. Ale čo keby mal problém so mnou? Ale vážne, čo nám to slovo hovorí?
Staroveká cirkev mala veľmi prísnu prax pokánia a v rámci nej boli niektorí kajúci hriešnici na čas vylúčení zo slávenia sviatostí. Nie za trest ale ako liek. Kajúcnik prišiel pred biskupa s rozhodnutím robiť pokánie zo svojich hriechov. Biskup mu určil konkrétne kajúce skutky, také, na aké si dotyčný trúfal. Napríklad pôst o chlebe a vode, pešiu púť do vzdialenej svätyne, alebo dočasné vylúčenie z chrámu. Taký človek nevstúpil do kostola, počas liturgie bol len v predsieni alebo pri dverách. A potom, po niekoľkých mesiacoch či po roku bol vo veľkonočnom čase prijatý naspäť.
Niekedy nám až strata alebo nedostatok pomôžu pochopiť bohatstvo, ktoré máme. V chorobe spoznávame hodnotu zdravia, v núdzi hodnotu peňazí, pri odlúčení dôležitosť blízkeho človeka… Liturgická exkomunikácia pomáhala veriacim uvedomiť si hodnotu liturgie a sviatostí. Podobnú skúsenosť sme mali príležitosť zažiť počas pandémie.
Čomu nás dnes Ježiš učí?
- SN_11.
1. Kristovi záleží na nádvorí pohanov, na tom, aby Cirkev ponúkala prijatie a primerané miesto každému. Cirkev a kostoly tu nie sú len pre „dobrých a zbožných“. Sú pre všetkých. Aj dnes sú skupiny ľudí, ktorí síce patria ku nám a formálne deklarujeme, že sme voči nim otvorení. No správanie našich komunít naznačuje, že o nich veľmi nestojíme. Dnes by sme potrebovali „nádvoria“ rozvedených a znovuzosobášených, nádvoria bezdomovcov, nádvoria homosexuálnych párov, nádvoria potetovaných… Vlastne nie nádvoria. Otvorené srdcia pre všetkých.
2. Je v poriadku urobiť si z povrázkov bič a začať robiť poriadky. Ten bič tvoria tri šnúry, ktorých švihnutie zabolí. Volajú sa pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky. Len musíme pamätať, že poriadok musí urobiť každý v sebe.
Tak sa modlíme na Tretiu pôstnu nedeľu: „Bože, prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty, ty nás učíš, že pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky sú liekom proti hriechu; láskavo prijmi vyznanie našej slabosti a keď klesáme pod ťarchou previnení, pozdvihni nás svojou milosrdnou rukou“ (RM, s. 206).
- SN_12.
3. Teraz je ten najvhodnejší čas. Tak to vyznáva Cirkev v druhej pôstnej prefácii: „Ty si nám, svojim deťom, určil tento osobitný čas, aby sme si očistili srdce od nezriadených žiadostí a uprostred pozemských starostí mali vždy na zreteli večné hodnoty“ (RM, s. 571).
Obrázky
- Liturgické obrazy pre katechézu. Šaštín: Saleziánske katechetické stredisko, III/7.